Príbeh zraneného vlka z Muránskej planiny. Prežil aj vďaka svorke.

Vlk Trojnožka z nášho príbehu mohol prežil zrážku s autom. A v divočine mu pomohla svorka, ktorá sa mu napriek hendikepu neobrátila chrbtom. Príbeh tohto húževnatého zvieraťa však ukazuje na problém, ktorý zvieratám spôsobujeme my ľudia, keď meníme krajinu a staviame bez ohľadu na migračné trasy a potreby zvierat.

„Na zábere z fotopasce sme si ho hneď všimli. Bol súčasťou väčšej vlčej svorky. Ťažko povedať, či bol práve alfa-samcom, ale určite patril medzi dominantných vlkov svorky. Pôsobil sebavedomo, ale bol na prvý pohľad iný. Odlišoval sa tým, že mal výrazne poranenú ľavú nohu a kríval na ňu,“ hovorí Jerguš Tesák z WWF.

Vlka na zábere z fotopascí zazreli zoológovia v rámci spoločného monitoringu Štátnej ochrany prírody Slovenskej republiky, Fakulty prírodných vied Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici a DIANA – Výskum Karpatskej fauny. Po detailnejšom pohľade na zranenie usúdili, že ho s veľkou pravdepodobnosťou mohla spôsobiť zrážka s autom

„Mal narazený bedrový kĺb, kríval a nemohol dostúpiť na ľavú zadnú nohu. Stretávame sa v prírode so zvieratami „trojnožkami“, ale ide skôr o prípady, keď majú nohu odtrhnutú, pretože sa chytili  do klepca. Ich zranenie je však na prvý pohľad iné, ako v prípade nášho Trojnožku,“ hovorí Jerguš Tesák, zoológ z WWF Slovensko. Kedysi statný vlk, vplyvom zranenia strádal a bojoval o prežitie. Oslabené zviera je v prírode náchylne na choroby. A tie sa nevyhli ani Trojnožke, ktorý bol na konci zimy 2015/16 takmer celý vyplznutý. Zdalo sa, že zimu neprežije. V tom čase však stále nasledoval svoju svorku. Zdroj: Archív Správy NP Muránska planina
 

Bariéry pre zvieratá

Zraneného vlka zachytili fotopasce v oblasti Národného parku Muránska planina, neďaleko cesty 1. triedy I/66, ktorá prechádza od Banskej Bystrice smerom na Brezno a ďalej do Telgartu pod Kráľovou hoľou. Úsekom, ktorý mohol prekonať vlk z nášho príbehu, prejde podľa Slovenskej správy ciest za 24-hodín asi tritisíc áut.

Cesta vedie pomedzi chránené územia a na viacerých miestach pretína migračné trasy zvierat, ktorým nezostáva iná možnosť, len sa ju pokúsiť prekonať. Ochranári tu pri monitoringu nachádzajú zrazené rôzne druhy zvierat - mačky divé, jelene, diviaky, srnčiu zver, jazvece a veľa líšok. A z času na čas sa obeťami kolízie stanú i väčšie šelmy, ktoré v území tiež žijú - vlk, medveď či rys.

Vlka začali volať Trojnožka a od prvého pozorovania v roku 2015 sa na záberoch z fotopascí objavil ešte niekoľkokrát. A pozorovanie jeho života bolo odvtedy pre ochranárov i zoológov z univerzity zaujímavou skúsenosťou. Umožnilo im sledovať, ako sa vyvíjal jeho osud a aké sú šance hendikepovaného zvieraťa v divočine.

„Videli sme ho na záberoch v zime na začiatku roka 2016. Rozpoznali sme ho podľa zranenej nohy. Vyzeral zúbožene. Bol vychudnutý, mal vypĺznutú srsť. Mysleli sme si, že to bude jeho posledná zima. Napriek tomu v akom bol stave, sa stále pohyboval v sprievode svorky, no jeho pozícia už zďaleka nebola taká významná. Bolo to vidieť  i na potrave, ktorú konzumoval. Trojnožka očividne dojedal len kosti a zvyšky po svorke, ako ukázal trus, ktorý sme našli,“ hovorí Jerguš Tesák z WWF Slovensko.
 

Trojnožka na jeseň 2016. Záber ukazuje, že napriek zraneniu je vlk v dobrej kondícii a srsť už nie je vypĺznutá.  Zdroj: Archív Správy NP Muránska planina
 

Význam svorky

Trojnožke život zachránilo možno len to, že zima nebola veľmi silná. A ďalšie zábery z leta a jesene 2017 ukázali, že sa jeho zdravotný stav zlepšil. Trojnožka už nebol tak vychudnutý, srsť sa mu navrátila a zdalo sa, že je v dobrej kondícií. „Potešili sme sa, že zimu prežil a darí sa mu. No kolobeh v prírode nejde zastaviť, neodvratne sa blížila ďalšia zima. A počas nej sme niekoľko raz v snehu objavili jeho typické stopy – stopy troch nôh. Na záberoch sme ho nevideli, ale bolo jasné, že stále žije, hoci to sa nám podarilo vďaka video nahrávke potvrdiť až na jar,“ hovorí zoológ zo Správy Národného parku Muránska planina.

Posledné zábery Trojnožky sú teda z marca 2018. Video záznam poslal organizáciám miestny poľovník. Ukazujú Trojnožku pri prechode cez rieku Hron. Odvtedy sa pod ním zľahla zem. „Jeho osud si môžeme domýšľať, no i to, čo vieme, potvrdzuje mimoriadnu húževnatosť tohto zvieraťa. Napriek hendikepu bol schopný prežiť v nehostinných podmienkach našej prírody. A pravdepodobne sa mu to podarilo i preto, že svorke nebol jeho osud ľahostajný. Nevypudili ho, naopak, tolerovali ho, aj keď im nebol pri love na osoh. Príbeh Trojnožky poukazuje na dôležitosť sociálnych vzťahov vo svorke, kde vzájomná spolupráca medzi členmi vlčej rodiny je otázkou dlhodobého prežitia,“ hovorí Jerguš Tesák, ktorý má vo WWF Slovensko na starosti program veľkých šeliem.

Trojnožka teda prežil vďaka svojim druhom. No nemusel prežiť, kvôli konaniu nás, ľudí. Jeho osud poukazuje na problém, na ktorý šelmy a ďalšie zvieratá denne narážajú, a to je priechodnosť krajiny. Zvieratá denne podstupujú riziko kolízie pri svojich cestách za potravou, pri hľadaní partnerov či v prípade šeliem pri nových teritórií. Ročne takto zahynú na slovenských cestách a železniciach tisíce živočíchov.
 

Trojnožka na záberoch z januára 2017. Ďalšiu zimu bol už posilnený skúsenostami z tej predošlej a držal sa príslovia - čo ma nezabije to ma posilní. O pár dní neskôr bol  vlk pozorovaný pravdepodobne s vlčicou asi 9 km ďalej. Celkovo malo územie, na ktorom ochranári vlka pozorovali, viac ako 115 km². Foto: DIANA - Carpathian wildlife research
 

Migračné trasy zvierat

Na problém upozorňuje i medzinárodný projekt ConnectGREEN. Vo vzťahu k doprave sa už na Slovensku začínajú objavovať prvé riešenia – máme prvé zelené mosty a ďalšie sú naprojektované. Začínajú sa budovať podchody pod cesty a situáciu zlepšuje i to, keď sú diaľnice projektované na viaduktoch, pod ktorými zostáva zachovaná prírodná krajina. Zelené mosty a prechody ponad či popod cesty a železnice však majú zmysel vtedy, ak poznáme a chránime migračné koridory zvierat v celej dĺžke. A o tom sa u nás stále hovorí málo. Ochrana biokoridorov je nevyhnutná už vo fáze územného plánovania. To sa však nedeje, naše mestá, obce i rekreačné areály sa rozrastajú a neberú ohľad na migračné trasy zvierat. Riešením môže byť napríklad výkup lokalít biokoridorov štátom, tak, ako sa to deje pri chránených územiach,  či ochrana pred zastavaním stavebnou uzáverou.

Projekt ConnectGREEN sa zameriava na ochranu migračných trás práve vo fáze územného plánovania a v celej ich dĺžke. V rámci projektu spája na Slovensku sily WWF, Štátna ochrana prírody SR, Slovenská agentúra životného prostredia a Slovenská technická univerzita. Cieľom je vytvoriť metodiku pre identifikovanie a ochranu migračných koridorov, súhrn odporúčaní a príkladov „dobrej praxe“ pre ich ochranu, ako i databázu a mapy migračných trás a kritických miest, ktoré ich ohrozujú. Mapovanie migračných trás a kritických miest prebieha práve v týchto týždňoch vo vybraných chránených územiach (v prípade Slovenska je to CHKO Kysuce, CHKO Strážovské vrchy, CHKO Horná Orava, NP Malá Fatra a CHKO Cerová vrchovina.)

Zohľadnenie migračných trás pri výstavbe ciest a sídiel je dôležité, pretože ak to neurobíme, môžeme migráciu úplne zastaviť a ohroziť prežitie populácií v chránených územiach. Na takúto hrozby upozornil už i u nás výskum Štátnej ochrany prírody SR, Národného lesníckeho centra a Carpathian Wildlife Society.

Andrea Settey Hajdúchová, WWF Slovensko