Hlucháňa možno stratíme skôr, ako ho úplne spoznáme, hovorí vedec | WWF

Hlucháňa možno stratíme skôr, ako ho úplne spoznáme, hovorí vedec



Posted on 17 May 2020
Tetrov hlucháň
© Tomas Hulik / WWF
Symbol našich hôr, hlucháň hôrny sa z nášho územia stráca. „Prežil tu od posledného zaľadnenia po súčasnosť. A jediná cesta, ako ho u nás udržať čo najdlhšie, je zachovanie prirodzených lesov,“ hovorí Peter Klinga z Technickej univerzity vo Zvolene, ktorý sa venuje výskumu hlucháňa.
Rozprávali sme sa o tom, aké sú vhodné lesy pre hlucháňa, čo ohrozuje jeho prežitie a ako mu môžeme pomôcť. 

​Peter Klinga. © Archív P. Klingu

Hlucháň hôrny mizne z našich lesov. Program záchrany hlucháňa odhaduje jeho populáciu už len na 646 – 866 jedincov. Je to tak, alebo sme už v oveľa horšej situácii?
Tieto čísla sú odvodené z počtu tokajúcich kohútov, pretože takto sa štandardne počítajú kurovité vtáky, ktoré tokajú. Trendy však potvrdzujú, že populácia hlucháňa od roku 1970 klesá, čo súvisí so stratou vhodných biotopov, a to nielen na Slovensku, ale v celých Karpatoch. Klesajúci trend potvrdzuje monitoring menších území výskytu hlucháňa. Absolútne presné čísla by vedel poskytnúť genetický výskum zameraný na odhad početnosti populácie, ktorý sa však u nás nerobil. No otázka je, či by aj takéto „tvrdé“ čísla hlucháňovi pomohli, teda či by boli premietnuté do opatrení na jeho záchranu.
 
Podľa programu záchrany sa už hlucháň vyskytuje takmer výlučne v starých prirodzených lesoch, kde sa v posledných desaťročiach nerealizovalo intenzívnejšie lesné hospodárstvo.
 Hlucháň je glaciálny relikt, prežíva u nás už desiatky tisíc rokov od posledného zaľadnenia po súčasnosť. V minulosti boli tokaniská i v nižších polohách okolo Važca či Liptovskej Mary, ale tak nízko sa už hlucháň nevráti. Čelíme klimatickej zmene, v jej dôsledku sa mení i drevinové zloženie lesov, takže hlucháň pôjde skôr vyššie a vyššie až o niekoľko storočí už možno nebude mať kam ísť. Jediná cesta, ako ho u nás udržať čo najdlhšie, je zachovanie prirodzených lesov.
Ani posledná teplá zima neveští nič dobré pre hlucháňa. Nebolo dosť snehu, je sucho a smreky aj vo vyšších polohách budú fyziologicky oslabené a ľahšie môžu podľahnúť lykožrútovi.
 
Povedal si, že hlucháňa strácame nielen u nás, ale v celých Karpatoch, čo sú príčiny?
V prvom rade náhla strata biotopov. Musíme si uvedomiť, že v niektorých lokalitách spracovanie kalamity alebo ťažba rubných porastov nie je ani ekonomicky výhodná a zamyslieť sa  nad tým, čo má pre spoločnosť vyššiu hodnotu – drevo, tvrdý turizmus so svojou infraštruktúrou alebo biodiverzita.

Ak hovoríme o potrebe zachovať vhodný biotop pre hlucháňa, aký to je?
V súčasnosti máme lesov veľa, ale nie sú vhodné pre hlucháňa – pretože ak pestujeme les na hospodárske účely, sústreďujeme sa na produkciu drevnej hmoty, menej na záchranu biodiverzity. Na Slovensku a v celých Karpatoch tvoria hluchání biotop najvyššie položené lesy pralesovitého charakteru, ktoré boli desaťročia či dokonca stáročia pre človeka nedostupné. Samozrejme, mnoho vhodných biotopov bolo umelo založených, ale dôležité je, že časom nadobudli pralesovitý charakter. Hlucháňovi nevyhovuje husto vysadený les. Obľubuje rozvoľnený les, v ktorom môže vzlietnuť a manévrovať medzi stromami. Vyhovujem mu, keď sú v lese stromy rôzneho veku s dominanciou smreka a zavetvenie siaha nižšie ku zemi, čo mu poskytuje úkryt. Dôležitá je kyslá pôda a dostatok svetla, ktoré umožňujú rásť čučoriedke.

WWF Slovensko a občianske združenie PRALES sa dlhodobo snažia o vyhlásenie rezervácie Pralesy Slovenska. Najstaršie prirodzené lesy by sa  dostali do 5. stupňa ochrany prírody, ktorý im zaručí bezzásahovosť. Pomohlo by to hlucháňovi?
Samozrejme, lebo práve najstaršie prirodzené lesy vytvárajú sieť vhodných útočísk („refúgií“) pre rôzne druhy organizmov. A ich zachovanie má i ďalší význam – doteraz sme neukázali, že vieme našou činnosťou dlhodobo udržať biodiverzitu týchto vysokohorských ekosystémov v priaznivom stave.


Hlucháň hôrny. © Tomáš Hulík

Vieme uviesť príklad, kde sa hlucháňovi dobre darí?
Pozitívny príklad je Šumava, kde sa po lykožrútovej a veternej kalamite rozpadli porasty, no kalamitu nespracovali, ale les ponechali na prirodzenú obnovu. Vysušený porast vyzeral na prvý pohľad desivo, no hlucháň tu ostal. A minulý rok už porast vyzeral desivo dobre pre hlucháňa - vysušené pahýle slúžili ako výborné tokacie stromy, v podraste už rástli mladé stromy a pôdu pokrývala rozbujnená čučoriedka. Populácia hlucháňa na Šumave a v Bavorskom lese je asi jediná v Európe, mimo boreálnych lesov, ktorá rastie. Keď sa totiž rozpadá porast vplyvom lykožrúta, tak sa rozpadá pomaly, neprídu doň lesné mechanizmy a nezmizne pár zásahmi rozsiahla plocha. Porast sa postupne presvetľuje, zachováva si špecifickú mikroklímu a  priebežne sa obnovuje.

Okrem straty biotopu, čo sú ešte hrozby pre hlucháňa?
So stratou biotopu súvisí všetko ostatné, vrátane predácie, ktorá je väčšou hrozbou práve vo fragmentovanom biotope. A my toto ohrozenie ešte zvyšujeme nevhodným prikrmovaním a vnadením, ktoré je povolené i v národných parkoch. Ak by sme prikrmovali len jeleniu zver senom, dá sa to pochopiť, pretože znižujeme straty na mladom poraste. No prikrmujeme diviaky a ak diviak nájde znášku hlucháňa, skonzumuje ju. Dokonca sme vymysleli tzv. „odvádzacie vnadenie“, ktorého cieľom je odlákať diviaky od ľudských sídiel. No v konečnom dôsledku to zvyšuje natalitu a populácie diviaka sa zväčšujú. A vnadením prikrmujeme aj líšky, kuny či krkavce, ktoré tiež patria medzi predátorov hlucháňa. Po ťažbe starých lesov musíme vyriešiť prikrmovanie a vnadenie.

Program záchrany hlucháňa spomína aj váš výskum, ktorý naznačuje, že situácia sa už odráža aj na genetike populácii a „výsledky genetickej štúdie potvrdzujú, že dochádza k obmedzenej migrácii medzi pohoriami“. Čo to znamená?
Vo výskume sa zameriavame na vplyv konektivity na genetickú premenlivosť a tok génov. Práve sme publikovali článok, ktorý vznikol na základe porovnávania súčasných a historických genetických vzoriek. Zistili sme, že miera genetickej odlišnosti populácií v Karpatoch je dnes silnejšia práve v dôsledku straty biotopov. To nastáva vtedy, keď jedince hlucháňa nie sú schopné migrovať medzi lokálnymi populáciami. Predchádzajúca štúdia potvrdila, že napríklad subpopulácie hlucháňa vo Vysokých a v Nízkych Tatrách sú geneticky odlišné práve v dôsledku obmedzenej migrácie medzi pohoriami. Ak by migrácia fungovala, bolo by možné náhodné párenie jedincov a teda náhodná distribúcia alel (stavebná jednotka každého génu).

Čo to znamená pre populáciu?
Jedince sa stávajú príbuznejšími. Postupne sa pária medzi sebou len hlucháne v rámci jedného pohoria. Ako to môže dopadnúť, vidíme kúsok severnejšie v poľskom pohorí Gorce. Tu už je populácia izolovaná, dochádza k poklesu počtu jedincov, vyššej pravdepodobnosti príbuzenského párenia a nižšej životaschopnosti jedincov a populácie. Schopnosť jedincov adaptovať sa na podmienky prostredia je nižšia, ľahšie podľahnú chorobám a ťažšie sa vyrovnávajú so stresom.

Môžu sa objavovať i deformity?
V umelých odchovniach, kde nesledovali príbuznosť v rámci chovného kŕdľa, boli zaznamenané takéto javy. Hlucháne mali napríklad krivý zobák. V prírode sme to zatiaľ nezaregistrovali, pretože v nej funguje prirodzená selekcia. Skôr sa stane, že populácia v izolovanom území vyhynie. Dnes už hlucháň žije v Západných Karpatoch na existenčný dlh, teda jedincov je viac, ako je výmera vhodného biotopu. Vhodné biotopy miznú a jedince sú zrazu koncentrované na malom zvyšku vhodného biotopu a keď z neho „vystrčia zobák“, zožerie ich predátor.
A z hľadiska predátorov je rizikom i táto koncentrácia na malom fragmente biotopu. Pretože tak, ako sa líška naučí chodiť do kurína a bude tam chodiť, kým nezožerie poslednú sliepku, tak bude chodiť na tokaniská.

A čo sú teda hlavné bariéry, ktoré bránia migrácii?
Nevhodné biotopy, ako poľnohospodárska krajina a ľudské sídla, ale aj umelo založený lesný porast bez podrastu čučoriedky. V rámci výskumu sme vytvorili model miery odporu krajiny pre disperziu hlucháňa, kde sme zahrnuli ľudské sídla, poľnohospodársku krajinu,  klimatické premenné a ďalšie údaje a potom sme modelovali vhodné migračné koridory, teda územie, kde je miera odporu krajiny pre hlucháňa najnižšia. Výsledky sme porovnávali s genetickými údajmi o populáciách a vyšlo nám, že vzdialenosť od ľudských sídiel najlepšie vysvetľuje pozorovanú genetickú odlišnosť medzi populáciami. V prípade Vysokých Tatrách výsledky naznačujú, že kedysi existovala migrácia medzi tamojšou populáciou o populáciou hlucháňa v Nízkych Tatrách, no dnes pohoria oddeľuje bariéra - ľudskou činnosťou zmenená krajina.


​Peter Klinga pochádza zo Spišskej Novej Vsi. Vyštudoval aplikovanú zoológiu a poľovníctvo na Technickej univerzite vo Zvolene, kde dnes pôsobí ako výskumný pracovník. Venuje sa genetickému výskumu živočíchov, so zameraním na populačnú a krajinársku genetiku. Skúma vplyv fragmentácie krajiny na konektivitu a následne na tok génov a genetickú premenlivosť populácií. © Archív P. Klingu.

Ako je to s inými populáciami?
Na Slovensku vytvára silnú migračnú bariéru pre hlucháňa Podtatranská kotlina a spolu s ňou Hornádska a Turčianska kotlina. Tieto sú intenzívne dopravne a priemyselne využívané. Podtatranská kotlina rozdeľuje práve populáciu hlucháňa vo Vysokých a Nízkych Tatrách. V oveľa horšej situácii sú však populácie hlucháňa v Malej Fatre či na hornej Orave. Toto územie sme analyzovali nedávno a Malá Fatra je už geneticky odlišná od Oravských Beskýd a populácie v oboch týchto územiach sú už geneticky odlišné od Vysokých Tatier. Okrajové a nižšie položené populácie hlucháňa, napr. v  Strážovských vrchoch, sme už dávno stratili.
 
Od roku 1985 zaniklo u nás minimálne 178 tokanísk. Čo znamená, že „zaniklo tokanisko“?
Hlucháň ho opustil a viac sa v lokalite nevyskytuje. Buď tu zanikla vhodná štruktúra porastu, napríklad pri ťažbe či prírodnej kalamite, alebo bol v území častejšie vyrušovaný, pretože tu vzniklo napríklad lyžiarske stredisko. Príčin môže byť veľa. Zažili sme túto situáciu s profesorom Ladislavom Paulem - jeden rok sme zbierali vzorky vo Volovských vrchoch a o rok už tam tokanisko nebolo.

Čo sa stalo?
Našli sme iba pne. Ťažko predpokladať, či hlucháne úspešne emigrovali, alebo podľahli predátorom pri hľadaní nového biotopu. Vo Volovských vrchoch však žije okrajová populácia hlucháňa, ktorá je odsúdená na zánik. Stratili sme tu mnoho pre hlucháňa vhodných lesných porastov a s nimi mnoho tokanísk. Migrácia smerom na Stolické vrchy je obmedzená. Ak sa nezlepší ochrana hlucháních biotopov a spôsoby obhospodarovania porastov v okolí hlucháních lokalít, bude mať problém i Stolica a dôjde k izolácii Muránskej planiny.
Pre prežitie hlucháňa je dôležité aj zachovanie tých miest, kde sa v minulosti vyskytoval, no zmizol, a ktoré sú vymapované ako hluchání biotop. Hlucháň nevzlietne v Malej Fatre a nedoletí do Vysokých Tatier. Preletí v priemere päť kilometrov. Ak ostanú zachované len drobné fragmenty vhodných biotopov hlucháňa, teda lesov pralesového charakteru a okolo nich bude odlesnená krajina či nevhodné porasty, nemá šancu migrovať.

Ako sú na tom Nízke Tatry? Populácia tu sa označuje za zdrojovú pre ďalšie populácie na Slovensku.
Nízke Tatry majú pre svoju centrálnu polohu veľký význam pre viaceré organizmy, nielen pre hlucháňa. Ak sa chcú hlucháne, či iné druhy presúvať smerom do Vysokých Tatier a do Veľkej Fatry a odtiaľ do Malej Fatry, musia prejsť cez Nízke Tatry. A to platí i opačne pre pohyb do Volovských vrchov, Muránskej planiny, Stolice a aj ďalej do východných Karpát.
Dnes je však i populácia v Nízkych Tatrách rozdelená na dve mikropopulácie a hranicou je oblasť od Čertovice po Chopok. Migrácia hlucháňa je lepšia smerom z Nízkych Tatier do Veľkej Fatry, ako v rámci samotných Nízkych Tatier.

Hovoríš, že Nízke Tatry majú význam pre migráciu viacerých druhov zvierat, nielen hlucháňa. Napriek tomu vidíme ich devastáciu a objavujú otázky, či zostanú národným parkom.
Nepoznám národný park, ktorý by vyzeral tak, ako Nízke Tatry. Ide o významné územie, ale ak bude manažment tohto územia pokračovať tak, ako to vidíme dnes, je možné, že národný park nebude mať ani štatút prírodného parku. Dôležité je zachovať v území sieť rezervácií, ako útočísk(„refúgií“), ktoré budú bezzásahové, pretože tie budú zohrávať dôležitú úlohu pre migráciu všetkých druhov zvierat, nielen hlucháňa. A dôležitá je správna zonácia tohto územia modernými postupmi a softvérmi vyvinutými pre tento účel. Treba brať do úvahy organizmy citlivé na akýkoľvek zásah do biotopu a organizmy, ktoré potrebujú manažment biotopov, aby prežili, nakoľko prirodzené procesy v krajine sú už človekom významne narušené.

Ohrozujeme prístupom k ochrane hlucháňa aj susedné krajiny?
Naša populácia je zdrojová aj pre populácie na česko-slovenskom a poľsko-slovenskom pohraničí. Možno si niekto povie, že ak stratíme hlucháňa v Kysuckých Beskydách alebo Volovských vrchoch, nič sa nedeje, lebo sú stále v Tatrách. Ale okrajové populácie sú dôležité pre udržanie životaschopnej populácie. Ak stratíme hlucháňa v Malej Fatre či Kysuckých Beskydách, od zdrojovej populácie odstrihneme pohraničné populácie v Moravsko-Sliezskych Beskydách. Keď zmizne hlucháň z Volovských vrchov, Levočských vrchov, Spišskej Magury a Pienin stratíme spojenie s poľskými Bieszczadami a Východnými Karpatmi.

Prečo si sa rozhodol venovať výskumu hlucháňa?
„Musím zdôrazniť, že sa nepovažujem sa za „hluchánieho právnika“. Nebijem sa za každého hlucháňa a nepracujem s osobnými dojmami, ale tvrdenia opieram o údaje publikované v medzinárodne uznávaných publikáciách. Hlucháň je svojím spôsobom života ideálny modelový druh pre štúdium genetiky, ekológie, biológie a ich vzájomných interakcií. Tak som sa k jeho výskumu dostal. Zaujala ma doktorandská téma na tému genetika hlucháňa a keď som si naštudoval, že je veľmi citlivý na stratu biotopu, na ľudskú činnosť a stratu konektivity krajiny, pochopil som, že je vynikajúci modelový druh pre výskum.

A čím ťa nakoniec zaujal?
Spôsobom života. Prežil tu od posledného zaľadnenia po súčasnosť. V Karpatoch žije reliktná forma hlucháňa a slovenská populácia je geneticky unikátna v európskom meradle. Hlucháň je v Európe jedným z najštudovanejších druhov vtákov, no množstvo informácií ktoré máme, nedokážeme previesť do praxe. A stále o ňom nevieme všetko. Nevieme napr. ako si vyberá hradovací strom - starý osamelý strom, na ktorom prespáva a ktorý mu slúži ako úkryt. Sú indície, že ak tento strom v biotope zmizol, hlucháň opustil lokalitu. Hlucháň je zvláštny tvor a možno ho stratíme skôr, ako ho úplne spoznáme.

Andrea Settey Hajdúchová, WWF Slovensko