Slovenské rieky boli zregulované a prehradené stavbami, ktoré plnia rôzny účel od protipovodňovej ochrany, cez náhon pre elektrárne až po zlepšenie zavlažovacieho systému. Mnohé z týchto stavieb však už stratili význam, prípadne sú v zlom technickom stave a je na zváženie ich odstránenie.


Murovaný stupeň pri Pohorelskej Maši kedysi patril do technologickej sústavy železiarní, meral 30 metrov na dĺžku a 1,4 m na výšku. Zachovala sa jeho koruna prehradzujúca rieku, ktorá predstavovala prekážku pre ryby. Stav na jeseň 2019. © Miroslav Očadlík, WWF Slovensko 

WWF za posledné dva roky identifikovala na Slovensku niekoľko nefunkčných bariér, ktoré by mali byť čo najskôr odstránené, aby sa vrátila rieke dynamika, voľnosť a život. Takým bol i stupeň na rieke Hron pri Pohorelskej Maši neďaleko Brezna, ktorý bol navrhnutý na odstránenie po dlhých rokovaniach so Slovenským vodohospodárskym podnikom. Náročný proces rokovaní a vybavovania 18 povolení, vrátane vypracovania projektu na jeho odstránenie, rieka nakoniec ukončila sama. Murovaný stupeň strhla voda pri zvýšených prietokoch. Odstránila tak bariéru, ktorá bola prekážkou nielen pre ryby, ale aj pre prirodzený transport látok. Je to krásny príklad toho, ako si dynamický riečny ekosystém prinavrátil svoje stratené kontinuum, no zároveň varovný signál pre vodohospodárov, aby začali intenzívne riešiť bariéry na tokoch.

„WWF Slovensko dlhodobo upozorňuje na potrebu odstraňovania starých a nefunkčných bariér na riekach na Slovensku. V rámci ich mapovania sme zostavili aj prehľad tých, ktoré predstavujú už len zbytočné prekážky pre migráciu rýb a iných organizmov. So správcom toku, Slovenským vodohospodárskym podnikom, sme začali spolupracovať na odstránení takýchto bariér. Jednou z prvých, ktorá sa mala odstrániť, bol práve stupeň v Pohorelskej Maši,“ vysvetľuje Miroslav Očadlík, expert na problematiku vôd vo WWF Slovensko.

Skoro 30 metrov dlhý a 1,4 m vysoký stupeň postavili približne v polovici 19. storočia a patril do technologickej sústavy vtedajších železiarní. Ich história siaha do konca 18. storočia, no časy najväčšej modernizácie a prosperity zažili v 19. storočí, keď prešli do vlastníctva známeho rodu priemyselníkov a šľachticov Coburgovcov. Železiarne prosperovali do prvej svetovej vojny. Potom výroba upadla pre vysoké náklady súvisiace s dovozom rudy.


Príroda na ďalšie povolenia už nečakala. Zdĺhavý administratívny proces ukončila sama - roztrhnutím múru. Foto z jari 2020. ©  Stanislav Ondruš, NAPANT

„Už minulý rok sme pripravili projektovú dokumentáciu a začali získavať potrebné povolenia. Hoci išlo o veľmi starú a nefunkčnú bariéru, potrebovali sme až 18 kladných stanovísk. Išlo predovšetkým o stanovisko obce, správy majetku, ciest a  správcov rôznych sietí, od plynárov, cez elektrikárov či dokonca poskytovateľov internetu alebo prevádzkovateľa ropovodu,“ dodáva Miro Očadlík.

Príroda si nakoniec poradila s bariérou sama. Veľká časť múra sa zrútila počas pravidelných zvýšených prietokov. Posledné zvyšky bariéry odstránil v týchto dňoch správca toku – SVP Banská Bystrica pod dohľadom Štátnej ochrany prírody SR.

„WWF bude ďalej sledovať vývoj tohto riečneho ekosystému a prípadne navrhne opatrenia potrebné na obnovu čo možno najprirodzenejšieho stavu. Budeme tiež pokračovať v mapovaní nefunkčných bariér na našich riekach a  v spolupráci so správcom tokov pracovať na ich odstránení. Zatiaľ máme rozpracované odstránenie starého stavidla na potoku Hučava v Očovej i bariéru na Zázrivskom potoku. Veríme, že nové vedenie Ministerstva životného prostredia SR zváži i administratívne zaťaženie pri odstraňovaní bariér na tokoch,“ dodáva Miroslava Plassmann, riaditeľka WWF Slovensko.

 
Lokalita  patrí do Územia európskeho významu - Alúvium Hrona, v ktorom sú predmetom ochrany aj druhy rýb hlavátka podunajská, hlaváč bieloplutvý či mihuľa ukrajinská. Tie teraz môžu na tomto úseku opäť slobodnejšie migrovať. Na fotografií je súčasný stav po odstránení prekážky. © Miroslav Očadlík, WWF Slovensko

Po pohorelskom železiarenskom komplexe už dnes nájdeme v regióne len málo stôp. V obci Pohorelská Maša stojí len liatinový pamätník Coburgovcov, v neďalekej Vaľkovni sú zvyšky vysokej pece. A zostali ešte spomienky  v kronike obce, ktoré vysvetľujú, prečo vtedajšia technológia potrebovala na svoj pohon vodu: “Železiarne pozostávali už pri vzniku z maše (vysokej pece) a dvoch hámrov. K maši patrili podľa vtedajšej technológie i vodné diela. Pre vysokopecnú prevádzku bol dôležitý dostatok vody. Množstvo vody v Hrone bolo však závislé od vodných a poveternostných podmienok. Vodné diela (hate, kanál z Hrona, náhony, vodné koleso), zabezpečovali plynulosť, kapacitu a dynamiku prietoku. Slabý prietok vody znižoval výkon dúchadiel, čo malo za následok znižovanie objemu vsádzky a tým aj produkcie. Na vodný pohon fungovala i drviareň rudy...“

Andrea Settey Hajdúchová, WWF Slovensko