Ako zvládol spory lesníkov a ochranárov národný park Šumava? Rozprávali sme sa s jeho riaditeľom. | WWF

Ako zvládol spory lesníkov a ochranárov národný park Šumava? Rozprávali sme sa s jeho riaditeľom.



Posted on 09 July 2020
Pavel Hubený, riaditeľ Národného parku Šumava.
Pavel Hubený, riaditeľ Národného parku Šumava.
© NP Šumava
Podarí sa na Slovensku konečne vyhlásiť zonáciu národných parkov a zabezpečiť na polovici ich rozlohy priestor pre prírodu bez zásahov človeka? A je možné urobiť zonáciu národných parkov bez toho, aby sme u nás zreformovali štátnu ochranu prírody a presunuli spod správy lesníkov pod správu štátnych ochranárov a pozemky v národných parkoch? A koľko stojí národný park a bezzásahovosť? O skúsenosti z Čiech sme sa rozprávali s riaditeľom Národného parku Šumava Pavlem Hubeným.


Riaditeľ NP Šumava Pavel Hubený. © NP Šumava 

Slovensko i Česko mali po revolúcií rovnakú štartovaciu pozíciu v oblasti správy chránených území – no kým na Slovensku stále nemajú národné parky jedného pána, v Čechách prešli štátne či vojenské lesy v chránených územiach pod ochranu prírody už v 90.rokoch. Ako sa to podarilo?

Veľkou výhodou bola práve situácia na začiatku 90. rokov. Možno si to už málokto pamätá, no nežná revolúcia mala i významný ekologický aspekt. Hovorilo sa o devastácii krajiny, zamorenom ovzduší a štátom riadenej exploatačnej ťažbe v lesoch. Lesní hospodári nemali na začiatku 90. rokov úplne čistý štít a oblasť lesníctva poznačila koncepčná neistota, niektorí lesníci chceli zachovať holorubné hospodárenie, iní chceli prejsť na prírode blízke. A objavili sa aj lesnícki „disidenti“, ktorý doterajší spôsob hospodárenia otvorene kritizovali. K prevodu lesných pozemkov a zamestnancov došlo prvý raz práve tu na Šumave, a to napriek odporu miestnych lesníkov a aj časti ministerstva životného prostredia.

Pýtam sa preto, lebo u nás prebieha v tejto chvíli diskusia o zonácií NP Muránska planina. Odporcovia argumentujú okrem iného tým, že ak sa zvýši rozloha bezzásahovosti, lesníci prídu o prácu. Keď prešli v Čechách lesy pod správu národných parkoch, ako to dopadlo so zamestnancami?

Spolu s pozemkami bola na správu národného parku delimitovaná väčšina pracovníkov štátnych lesov – v podstate tí, ktorí chceli a akceptovali delimitáciu. Bolo to začiatkom 90.  rokov, keď sa rozbiehala privatizácia, takže časť pracovníkov začala v nasledujúcich rokoch podnikať a my sme im na to poskytli stroje.

Od 90. rokoch sa rozsah bezzásahového územia postupne mierne zväčšoval, no ani to nebolo spojené s prepúšťaním. Väčšina lesníkov u nás pracovala až do dôchodku a niektorí tu stále pracujú.
Ani v roku 2035, kedy predpokladáme, že dosiahne rozloha bezzásahového územia viac ako 51 %, neplánujeme redukciu personálu, ale skôr ich presun do iných, manažmentových oblastí, ako lov zvery, starostlivosť o nelesné lokality s cieľom udržania biodiverzity, budovanie a starostlivosť o turistickú infraštruktúru, ochrana proti požiarom, ale aj oblasť monitoringu a starostlivosti o návštevníkov, to znamená sprevádzanie, stráž prírody či prevádzka návštevných centier s vlkmi, jeleňmi či rysmi.

Ako sa ochranári s lesníkmi po zlúčení „zohrali“?

Po presune zamestnancov bolo na správe národného parku napätie. Boj o podobu národného parku a o podobu lesa, ktorý predtým viedli lesníci a ochranári sa čiastočne presunul do štruktúry Správy parku. Z dnešného pohľadu stál tento boj „hlavu“ dvoch riaditeľov a niekoľkých námestníkov Správy. Úlohu prvého zjednotiteľa tímu zobral na seba nakoniec v roku 1994 riaditeľ Ivan Žlábek, ktorý bol pôvodne veľkým odporcom prevodu lesov pod správu parku. Ale bolo to možné len za cenu vyššej tolerancie ochranárskeho krídla voči tomu ako lesníci hospodárili s lesmi v národnom parku. A spor sa tak preniesol  do verejnej sféry – na rôzne pochybenia lesníkov upozorňovali médiá či rôzne spolky.


Boubínsky prales na Šumave. ©Pavel Hubený  

Ďalší dôležitý krok pre ochranu prírody v národných parkoch je zonácia - teda rozdelenie územia na A zónu, kde sú vylúčené zásahy človeka a vývoj lesov je len v rukách prírody a ďalšie zóny, kde je možné v istej forme zasahovať a hospodáriť. U nás majú zonáciu len 2 národne parky – Slovenský raj a Pieniny. Teraz sa diskutuje o zonácii Muránskej planiny. U vás prebehla zonácia už v 90. rokoch spolu s prechodom lesov?

V skutočnosti sa prvá zonácia zrodila len vďaka istému „diktátu“ ministerstva, ktorý mal vyriešiť neustále sa stupňujúci konflikt medzi skupinami presadzujúcimi rôzne veľkosti národných parkov a rôzne zóny. Sporili sa i samotní ochranári. Aj v prípade Šumavy sme začínali s troma zónami a žiadna nebola bezzásahová. Až po dvoch rokoch sa ustálila bezzásahová zóna na 5 % územia (v tomto území sa drevo vôbec neťažilo, ani po napadnutí lykožrútom), neformálne však bola bezzásahová zóna na asi 15-20 % územia parku.
Až v roku 1995 bola formálne prijatá zonácia s bezzásahovou prvou zónou na 13 % územia, ktorú vytvoril práve tím riaditeľa Žlábka. No už o štyri roky od nej správa parku ustúpila kvôli rozširovaniu plôch napadnutých lykožrútom.

Takže formálne bezzásahová, no lykožrútom napadnuté stromy sa ťažili?

Áno, formálne sme mali od roku 1995 bezzásahovú zónu 13 % a v roku 2007 sa zväčšila na 24%. V tomto roku totiž zasiahol Šumavu orkán Kyrill a spustila sa diskusia o tom, ako by sa mali obnovovať plochy po veternej kalamite. Minister životného prostredia vtedy presadil, aby sa rozsah bezzásahového územia rozšíril a les po kalamite na tomto území mohla obnovovať sama príroda. Bol to vtedy kontroverzný krok, ale z nášho pohľadu veľmi dobrý.

Od roku 2008 sme vykonávali monitoring týchto území, ukončili sme ho po 10 rokoch s výsledkom, že sa plochy po veternej kalamite obnovujú nečakane dobre. Na niektorých z monitorovaných plôch sme zaznamenali až viac ako 80-tisíc stromčekov prirodzenej obnovy na hektári, priemerne to je 6 323 stromčekov obnovy na hektár. Jednoznačne to dokazuje, že príroda sama dokáže obnoviť plochy po kalamite. A zaznamenávame i ďalšie benefity pre prírodu – napríklad v rozpadávajúcom sa dreve, ktoré v lese bez zásahov zostáva, sme zaznamenali návrat dávno zmiznutých bezstavovcov.

Ale tento rok ste zonáciu opäť menili. Má teraz NP Šumava už 50 % parku v bezzásahovej A zóne?

V A zóne, ktorú u nás voláme „zóna prírody“, máme teraz 27,7 % územia. Aj preto návrh zonácie vyvolal kritiku najmä mimovládnych organizácií z oblasti ochrany prírody. Z pohľadu správy národného parku však pokladáme za veľký úspech, že zóna A spolu s B zónou (25 % územia parku) majú dohromady viac ako 50 %, pričom i v B zóne – teda v „prírode blízkej zóne“ môžu prebiehať len zásahy v prospech prírodných procesov. Tak, aby aj B zóna prešla do 15 rokov do bezzásahovej A zóny.

Rovnako nás teší, že kým predtým pozostávala zóna A z asi 135 ostrovčekov, teraz je celistvejšia a rešpektuje výsledky našich monitoringov. Využili sme napríklad monitoring výskytu prirodzených lesov v našom národnom parku, ktorý prebiehal v spolupráci s odborníkmi z VUKOZ (Výzkumný ústav Silva Taroucy pro krajinu a okrasné zahradnictví). Rovnako sme A zónu prioritne rozširovali v okolí štátnych hraníc, keďže susedíme z Národným parkom Bavorský les, ktorý už má centrálnu časť bezzásahovú. Aj to pomohlo vytvoriť veľké kompaktné územie pre prírodné procesy.

Povedali ste, že návrh zonácie kritizovali najmä ochranári, pretože A zóna nedosiahla 50 %, čo bolo ešte témou diskusií a pripomienok?

Povinnosť urobiť novú zonáciu dala národným parkom novela zákona o ochrane prírody z roku 2017. Rovnako dostali parky povinnosť vytýčiť územia pokoja vo vzťahu k návštevníkom parku. Návrh zonácie sme pripravovali počas rokov 2017-2018 a predstavili sme ho začiatkom roka 2019 Rade Národného parku Šumava. Tá má 45 členov, sú to zástupcovia obcí, krajov, odbornej verejnosti, klubu turistov či vedcov. Podarilo sa nám dosiahnuť dohodu, za zonáciu hlasovalo 28 členov, proti boli štyria. Následne zonáciu predložilo ministerstvo životného prostredia do pripomienkového konania a po schválení vládou máme novú modernú zonáciu platnú od 1.3.2020.

Diskusie o návrhu prebiehali 1,5 roka, a kým A zóna nevyvolala veľké diskusie, inak to bolo pri B zóne. Ustúpili sme niektorým vlastníkom a pôvodne navrhovaný rozsah znížili o percento, takže dnes má rozsah 25 %. Niektoré drobné, ale významné lokality, ako podmáčané lúky či rašeliniská chránené i Ramsarským dohovorom a dôležite ako zásobáreň vody v krajine, sme preradili do C zóny, teda „zóny sústredenej starostlivosti“. Tieto ústupky sme urobili preto, lebo vieme, že nedôjde k odlesneniu či znehodnoteniu týchto lokalít, keďže ako správa národného parku rozhodujeme o tom, čo sa na území deje a schvaľujeme vlastníkom pozemkov lesné hospodárske plány.

To je tiež vec, ktorú sa u nás dlho nedarilo presadiť, lesníci hospodárili v chránených územiach podľa programov starostlivosti o les a ich zásahy nepovoľovali orgány ochrany prírody s ohľadom na ochranu biotopov a vzácnych druhov rastlín na živočíchov. Zmení sa to možno až teraz, keď nám takmer vyhynul hlucháň a Slovensko práve žalovala Európska komisia za nedodržiavanie smernice o biotopoch a smernice o vtákoch.

Ani naše spolužitie s neštátnymi vlastníkmi na území parku nie je jednoduché. Vlastníci nemajú záujem o rozširovanie bezzásahových území a nesúhlasia s obmedzeniami hospodárenia. Za zvýšené náklady a stratu zisku im platíme náhrady, no napriek tomu stále dávajú najavo, že by chceli byť mimo hraníc národného parku. Majú šťastie, že zatiaľ sa Európska komisia zaoberala skôr sťažnosťami na nás, nie na nich.


Veľmi úspešným projektom v NP Šumava je sprevádzanie divočinou. © NP Šumava 

Ešte sa spýtam na poslednú rozvojovú zónu, nebol tlak na jej zväčšenie, aby sa mohla rozširovať ponuka služieb pre turistov?

Zóna D, teda u nás zóna „kultúrnej krajiny“, predstavovala v pôvodnom návrhu zonácie 0,9 % územia národného parku. Najskôr sa to stretlo s kritikou, ale obchádzal som pol roka mestá a obce a ďalších partnerov a zisťoval, aké majú rozvojové plány.  Na základe týchto stretnutí sa zóna zvýšila mierne na 1,2 %. Zo stretnutí totiž vyplynulo, že zonácia obciam dáva priestor na rozvoj v takom rozsahu, s akým počítajú a o väčší rozvoj ani nemajú záujem. Šumava je vyhľadávanou destináciou pre život a rekreáciu, čo vidno i na cene pozemkov – u nás v podhorí sú rovnako vysoké ako v blízkosti Prahy. Miestni ľudia nemajú záujem o veľké zintenzívňovanie zástavby.

Spomenuli ste, že okrem zonácie zákon o ochrane prírody a krajiny určil národným parkom aj povinnosť stanoviť „zóny pokoja“, to sú miesta bez turistov?

„Nie, v týchto zónach je povolený pohyb len po vyznačených turistických chodníkoch a vo zvyšku parku je možný voľný pohyb návštevníkov. Návrh týchto zón sme už predložili Rade NP Šumava a spracúvame prvé podnety. Keďže park spravuje jedna organizácia, čo u vás neplatí, vieme byť i tu flexibilnejší. Riešime napríklad požiadavku na sprístupnenie hraničného prechodu Modry sloup, ktorý vedie cez jedno z najvzácnejších území. Ak prechod otvoríme, navrhneme zvýšenie kľudového režimu v iných častiach parku. Ale to bude musieť prejsť schvaľovaním na Ministerstve životného prostredia.

A zase niečo, čo u nás neplatí – voľný pohyb ľudí v národnom parku. Ako sa k tomu stavajú ľudia? U vás na jednej strane umožňujete voľný pohyb, na druhej ponúkate sprevádzanie po divočine.

S projektom sprevádzania sme začali v roku 2008 a sprevádzame nielen v zónach pokoja, ale i v území s voľným pohybom. Turisti totiž napriek možnosti voľného pohybu nechodia mimo vyznačených trás, napríklad z obavy, že sa v lese stratia. Sprevádzanie je veľmi úspešný projekt, najväčší záujem je, samozrejme, o lokality centrálnej Šumavy, kam sa bežne nedá dostať. Dnes je rozloha zón pokoja 13 % plochy. Zaujímavý však bol výsledok ankety medzi návštevníkmi ktorých sme sa pýtali, koľko percent rozlohy parku je podľa nich neprístupných verejnosti. Typovali asi 30 %.

A ako je to s poľovníctvom? I to je u nás veľká téma u nás, povolené je i v národných parkoch, vrátane prikrmovania či vnadenia.

V Národnom parku Šumava nerobíme trofejový lov, len manažmentový, na základe plánu lovu, ktorý sleduje ciele ochrany prírody. Napríklad v sezóne 2017/18 sme ulovili viac ako 1100 kusov jelenej zveri s cieľom ochrániť mladý les. Ďalší rok sme už ulovili len asi 600 kusov. A ako hovorím, lovíme s cieľom ochrany prírody - nelovíme jelene 12-toráky na trofej, ale skôr mladých srncov či lane s cieľom ,aby sme mali len toľko jelenej zveri, koľko nebude decimovať les. A lovia len zamestnanci národného parku.
V roku 2017 sa nám na Šumave vytvorila i prvá vlčia svorka a tá nám teraz s lovom jelenej zveri pomáha. To nás viedlo k vytvoreniu oblasti bez akéhokoľvek lovu na hranici s NP Bavorský les, ktorá má cca 7 000 ha, teda asi 10% rozlohy národného parku. V tomto sme ale v Čechách trochu revoluční, pokiaľ viem, iné národní parky to takto definované nemajú.

Ešte sa spýtam na ekonomiku – u nás kritici upozorňujú i na to, že národné parky bez zásahu sú drahá záležitosť – štát príde o príjmy z ťažby, musí vyplácať náhrady za nehospodárenie vlastníkom. Koľko vás stojí národný park?

NP Šumava je príspevková organizácia zriadená ministerstvo životného prostredia a máme dva základné zdroje financovania – príspevok zriaďovateľa a zisk z predaja dreva. Ten tvoril donedávna 66 % rozpočtu, no dnes jeho objem klesá. Nie však kvôli bezzásahovosti, ale pre pokles cien dreva. Takže nám rastie príspevok zriaďovateľa a príjmy z projektov.
Celkový rozpočet na chod parku predstavuje asi 350-450 mil. Kč. Vyplácanie ujmy neštátnym vlastníkom ide z rozpočtu MŽP a pohybuje sa ročne medzi 20-30 mil. Kč a táto suma je zahrnutá vo výške celého rozpočtu na chod parku.  Náš socioekonomický prieskum však ukázal, že návštevníci národného parku tu ročne minú cca 1,1 miliardy Kč (čistý obrat), takže iba daň z tejto sumy by mala sanovať náklady MŽP na chod správy parku a vyplatené náhrady súkromným vlastníkom lesov.

Andrea Settey Hajdúchová, WWF Slovensko