Kuterevo: miesto, kde ľudia žijú so šelmami a rozprávajú o nich s pokojom v hlase



Posted on 24 January 2022
Medvedie centrum, alebo skutočná príroda? Len skúsenému oku to neunikne.
Medvedie centrum, alebo skutočná príroda? Len skúsenému oku to neunikne.
© Andrej Barát
Zhruba osem hodín cesty od Bratislavy je miesto, kde spolu žijú miestni obyvatelia, dobrovoľníci a medvede. O maličkej dedinke Kuterevo nevedeli ani chorvátski colníci na hranici počas pasovej kontroly, hoci sem celoročne mieria dobrovoľníci i milovníci prírodného turizmu z rôznych krajín Európy. Ako vyzerá miesto, kde spolužitie nie je len slovo? Čo nám toto miesto ukázalo a čo sme sa dozvedeli od miestnych ľudí? Prečítajte si v našom blogu z dvoch ciest do tejto krásnej oblasti Chorvátska.
 

Medveotthon – lepšia zoologická záhrada

Naši kolegovia z WWF Adria spoluorganizovali, s Carnivora Magna, v rámci projektu EuroLargeCarnivores, školenie členov zásahových tímov pre veľké šelmy z rôznych krajín. Téma nás vo WWF Slovensko zaujala. Venujeme sa jej dlhodobo a na Slovensku tiež pôsobí pod Štátnou ochranou prírody Zásahový tím pre medveďa hnedého (ďalej len „Zásahový tím“). Preto sme jeho členov prihlásili na školenie a začali sme plánovať cestu do Kutereva.
Všetky informácie o tom, ako fungujú medvedie centrá v iných krajinách a čo prinášajú obyvateľom, sú pre Zásahový tím a pre nás „šelmiarov“ z WWF Slovensko užitočné. Preto sme sa cestou do Chorvátska rozhodli navštíviť aj medvedie centrum Medveotthon, ktoré je len kúsok od Budapešti.


Medveotthon. Spolu s nami sa po centre prechádzajú ďalší návštevníci a pred bránou turistom ponúkajú lokálne produkty domáci predajcovia. © Jaroslav Slašťan

Medveotthon nás privítal milou obsluhou, ktorá nám predáva lístky a usmerňuje parkovanie. Po vstupe do centra nachádzame, okrem iných, dva hlavné oplotené výbehy, ktoré slúžia pre medvede a vlky. Ich obyvatelia sa sem dostali zo zajatia, predovšetkým z cirkusov, prípadne ide o osirelé mláďatá, ktoré stratili matky pri pytliactve, alebo zrážkach na cestách. Medvede tu boli pred niekoľkými rokmi kŕmené medom, ktorý im dávali návštevníci. Kolega Jerguš Tesák konštatuje: „Dnes sú v lepšej kondícii.“ Podľa jeho opisu pripomínali tieto medvede veľké gule, ktoré sa nevládali pohnúť a len čakali na to, kedy ich príde verejnosť nakŕmiť. To sa dnes už našťastie nedeje.

Okrem medveďov a vlkov možno v centre vidieť napr. levy, rovnako odobraté zo zajatia alebo z nelegálneho chovu. Centrum poskytuje zvieratám šancu na život v lepších podmienkach ako v ZOO alebo v zajatí, kde sú častokrát v malých výbehoch a vykazujú výrazné zmeny v správaní, ako napr. letargia, malátnosť, apatia – krúživé pohyby okolo klietky, knísanie sa namieste bez prítomného pohľadu.
Je vidieť, že centrum nepomáha len zvieratám, ale aj miestnym. Spolu s nami sa po centre prechádzajú ďalší návštevníci a pred bránou turistom ponúkajú lokálne produkty domáci predajcovia.


Maskovanie skoro ako v prirodzenom prostredí. © Michal Haring.  

V aute diskutujeme o tom, čo sme videli. Pre medvede, ktoré sa sem dostali z nevhodných, prípadne zlých podmienok, je centrum ako raj na zemi. Majú tu voľný priestor, dostatok miest na úkryt, ako aj možnosti sociálnych interakcií. Jednohlasne sa však zhodujeme, že ak budeme raz premýšľať nad niečím podobným, touto formou vedenia centra sa nevydáme. Je to len lepšia zoo, ktorá zvieratám poskytuje priestor na dožitie. Preto sme zvedaví, aký dojem v nás zanechá medvedie centrum v Kutereve.

Kuterevo – vítajú nás medvieďatá

Okolo desiatej večer prichádzame do Kutereva. Prekvapia nás úzke cestičky, ktorými ledva prejde jedno auto. Evidentne sme sa dostali do horskej oblasti, ktorá je typická roztrúsenými dedinkami s malou rozlohou. Popred svetlá auta niečo prebehlo. „Aha veď to bolo mláďa medveďa.“ „Kde?“ „Teraz prebehlo cez cestu.“ Takto krásne nás Kuterevo uvítalo. V reštaurácii, ktorú vlastnia miestni farmári a varia z vlastných produktov nás čaká kolega Neven Šlopar z WWF Adria. Opisujeme mu situáciu s medvieďaťom. „No jasné, to bude asi medvedica, ktorá má štyri mladé, pohybuje sa tu v okolí. Miestni o nej vedia.“


Medvede sú súčasťou obce a sú všade  - živé v medveďom centre či ako sochy, napr. aj pred tunajšou reštauráciou. © Romana Uhrinová.
 
Balkánska pohostinnosť sa nedá nespozorovať. Majiteľ reštaurácie prináša domácu rakiju, ako aj iné jeho domáce produkty. Turistov si tu vážia a vedia, že spomienka na príjemne chvíle, ktoré strávili aj spolu s domácimi, môže viesť k ich návratu. Všetci sú komunikatívni a veselí, čo nám na Slovensku v službách často chýba.
Školenie začína skoro ráno, otvára ho Prof. Djuro Huber, celosvetovo uznávaný špecialista na medvede, nasleduje praktická ukážka uspávania a kastrácie medveďa priamo v medveďom centre. Potom svoju prácu predstavujú členovia Zásahových tímov pre medveďa hnedého z Chorvátska, Bosny a Hercegoviny, Čiernej hory, Poľska. Zásahové tímy sa venujú problémovým medveďom, ako aj osirelým mláďatám, kedy matka bola buď zabitá pytliakmi, alebo uhynula pri dopravnej nehode. Sú prvý kontaktný bod v prípade nájdenia zraneného medveďa, po jeho vyšetrení spolu s veterinárom rozhodnú, aké budú ďalšie kroky. Fungujú dlhšie ako náš zásahový tím, ale vzhľadom na počet zásahov, sa náš tím vypracoval rýchlo na porovnateľnú možno aj vyššiu úroveň. Bolo to počuť v diskusii po prezentácii Michala Haringa, člena slovenského Zásahového tímu.


Medveď, ktorý nájde v medveďom centre domov, musí podstúpiť kastráciu. Ako to vyzerá sme videli na školení. © Romana Uhrinová

Školenie prebieha v dedine Kuterevo, ktorá sa nachádza v Prírodnom parku Velebit. Žije tu približne 600 stálych obyvateľov. Medvedie centrum tu vybudoval Ivan Crnković Pavenka. Ako nám povedal, narodil sa tu, ale na nejakú dobu Kuterevo opustil. Stále však cítil, že mu niečo chýba. Po návrate domov sa jeho životný kruh uzavrel. Našiel čo hľadal. V roku 1978 začal do dediny privádzať skupiny mladých ľudí z rozličných miest Nemecka. Jeho hlavnou myšlienkou bolo, naučiť ich žiť v prírode a v súlade s ňou. V 90 - tych rokoch, po vojne v Chorvátsku sa spolu s priateľmi rozhodol predstaviť tejto spoločnosti ešte jedného člena: medveďa hnedého. V roku 2002 sa Kuterevo stalo útočiskom pre mladé medvede. Tieto mláďatá spojili miestnych ľudí, dobrovoľníkov z celého sveta a medvede do jednej prosperujúcej komunity.

Hľadajte si vlastnú cestu

Počas školenia nebol priestor spoznať Kuterevo do detailov. Fascinovaní týmto miestom, sme sa preto o pár týždňov vrátili do dediny opäť, zistiť viac o tom, ako medvedie centrum vzniklo a ako sa podarilo obyvateľom dosiahnuť ten pokoj v hlase pri rozprávaní o veľkých šelmách, ktoré žijú v ich tesnej blízkosti.
Na otázku, „Ako sa vám podarilo dosiahnuť takú akceptáciu veľkých šeliem?“, nám Ivan Crnković odpovedá tajnostkársky. „Kameň mudrcov musíte nájsť sami v sebe. Nikdy ho nenájdete v inej krajine, alebo u iného človeka. To čo sa podarilo nám, nemusí fungovať u vás a naopak, ale nikdy nie je na škodu získavať tieto informácie.“
Dozvedáme sa, že medvedie centrum vznikalo postupne. Ivan priznáva, že to nebolo jednoduché, ale videl zmysel a rozhodol sa dotiahnuť nápad do konca. Začal s jedným medveďom, na ktorého prítomnosť si ľudia pomaly zvykli.


V kuchynke medvedieho centra v Kutereve, kde sa každý deň stretávajú dobrovoľníci s celého sveta so zakladateľom centra, nám Ivan rozpráva príbeh o tom ako vznikla myšlienka jeho založenia. © Romana Uhrinová

Aktuálne tu žije osem medveďov, pochádzajú zo ZOO, alebo sú to, podobne ako v Maďarsku, osirelé mláďatá, ktoré stratili veľmi skoro matku a v prírode bez nej nemali šancu prežiť. Najstaršia „obyvateľka“ Mirna sa narodila v roku 1984 a takmer celý život strávila v ZOO v 30 km vzdialenom Splite. Kuterevo bolo jej útočiskom od roku 2015. Každý obyvateľ medvedieho centra má svoj príbeh. Nájdete ich na malých drevených ceduľkách: „Ljubo Lik je tu od roku 2003. Od matky ho oddelila výstavba cesty. Počas spánku si rád kladie labu na hlavu.“, alebo „Veľmi tmavý až čierny kabát nosí Zdravi Gor. Ľudia ho kedysi kŕmili trikrát denne až stratil plachosť.“
 
So zvyšovaním počtu medveďov v centre, začali pribúdať aj turisti. A miestni si uvedomili, že centrum pomáha aj im. Farmár Tomo Bukovac hovorí: „začínal som malým bufetom, teraz tu mám plnohodnotnú reštauráciu s ubytovaním.“. Goran Bukovac, starosta obce Otočac, bývalý dobrovoľník útočiska, dodáva: „centrum nepomohlo len Kuterevu, v sezóne majú obsadené ubytovania aj ostatné obce v našom regióne. Ľudia aj vďaka medveďom objavili čaro nášho regiónu.“. Na otázku, či majú problém s kontajnerovými medveďmi odpovedá: „Čo to je? Také nepoznáme.“. Ako je to možné? Máte tu porovnateľný počet medveďov ako v našich podhorských oblastiach. „Naučili sme sa ako odpad čo najlepšie využiť. Recyklujeme všetko čo sa dá. Potravinové zvyšky kompostujeme a opakovane využívame. Preto tu nevidíte žiadne kontajnery a odpadky v prírode.“


Medvedie centrum je súčasťou obce. © Romana Uhrinová

Samozrejme toto neplatí vo všetkých obciach. Snježana Jojić z obce Crni Lug nám potvrdzuje, že medvede sa tam naučili, kedy sa vyváža odpad. Fungujú ako hodinky. Ale ani tam nemajú s kontajnerovými medveďmi taký problém ako my na Slovensku. Medvede skúsia, ale akonáhle zistia, že odpad nie je vhodný zdroj potravy, viac nechodia.
Vidíme aj zásadný rozdiel v myslení ľudí. Samozrejme nedá sa to aplikovať na celú krajinu, ale nič to nemení na skutočnosti, že začať treba v malom a postupne pracovať na dlhodobej zmene. Ľudia v tejto oblasti počítajú s tým, že medveď určite príde. Miestny farmár nám hovorí: „Každý rok príde na časť úrody, a čo sa stane? Nasadím viac, nech má aj on.“ Miestny včelár Ivan Podar zase opisuje situáciu, ako k nemu prišiel medveď a vybral mu šesť úľov: „prišiel, zničil úle a tam si sadol, mne na dohľad. V pokoji žral, potom odišiel. Keďže som si chcel včelstvo ochrániť, nečakal som na štát, na to či mi niekto podá pomocnú ruku. Kúpil som si plot a zabezpečil som si včelstvo sám. Je jednoduché čakať, kým nám pomôžu druhí, ale koľko času tým stratíme?“. Medveď sa k Ivanovi občas vráti. Vidí ho pri plote, ale k včelám už nepríde.
Je pre nás fascinujúce cítiť ten pokoj v hlase pri rozhovoroch. Obyvatelia z tohto regiónu otvorene hovoria, „medveď tu bol skôr ako my, tak prečo by tu nemal byť aj naďalej?“

Divočina na prospech komunite

Samozrejme, aby sme si mohli vytvoriť komplexnejší obraz, bolo dôležité získať aj informácie, ako funguje manažment medveďa v Chorvátsku a zavítať aj do iných oblastí. Jasnejšie svetlo do problematiky vniesla Dina Botta, strážkyňa v Národnom parku Risnjak. Park nesie meno po rysovi, ktorého populáciu v Chorvátsku vyhubili  a následne sa snažili o reintrodukciu.
Prechádzame sa značeným chodníkom po okraji parku. Neven Šlopar poznamená, „takto si predstavujem aj lesy na Slovensku“. Žiaľ, musíme ho sklamať. Za takýmito lesmi, musíme na Slovensku kráčať niekoľko hodín neprístupným terénom a pravdou je, že bežný človek ich často ani nevidí, pretože sú mimo značených turistických trás. Tu ich nájdeme na okraji národného parku desať minút od auta. Všade okolo nás sú mohutné machom obrastené stromy, ako aj tlejúce mŕtve stromy, ktoré neboli vyťažené. Zásadný rozdiel je v tom, že v Risnjaku je viac ako 80 % lesov v bez zásahovej zóne. Podobne je to aj v ostatných národných parkoch.


Všade okolo nás sú mohutné machom obrastené stromy, ako aj tlejúce mŕtve stromy, ktoré neboli vyťažené.  © Andrej Barát

Dina nám vysvetlila, že akýkoľvek manažment chránených druhov je u nich v národných parkoch zakázaný. Povolená je 10 % kvóta na odstrel medveďa, avšak, toto číslo vychádza z relevantných údajov o početnosti, ktoré sú každý rok aktualizované v spolupráci s poľovníkmi. Kvóta však neznamená možnosť strieľať kdekoľvek a akéhokoľvek medveďa. Každý odstrel musí byť schválený ministerstvom životného prostredia, ktoré presne definuje podmienky. Samozrejme, pytliactvu sa nevyhnú ani tu. Diny sa pýtame, či sa stretávajú so situáciou, že medvede schádzajú do dediny. „Samozrejme aj tu medvedica bráva so sebou medvieďatá na neďaleké smetisko blízko obce a učí ich, ako si v odpadkoch nájsť potravu. Ľudia sa boja vychádzať von a žiadajú rýchle riešenie, ale to je absurdné! Stačilo by to smetisko upratať! A žiadne nevytvárať.“

Z Národného parku Risnjak sme sa presunuli do regiónu Gorski Kotar. Po návšteve novovybudovaného návštevníckeho centra stretávame Snježanu Jojić, sprievodkyňu po divočine. Rozpráva o vysokej inteligencii medveďov a pridáva ďalšiu cennú informáciu. Sama som nad ňou premýšľala už dlhšie. „V tejto dedine som sa narodila, od narodenia sme chodili obhospodarovať naše malé políčka. V okolí obce sa neustále pohybovali ľudia a behali voľne pustené psy. Neexistovali ploty a ľudia boli viac súdržní. Psy si vytvárali dedinské svorky a akonáhle zacítili nebezpečenstvo, spoločne proti nemu vybehli. Dnes už toto nevidíme. Vrátili sme sa sem s manželom z Londýna a všetko je preč. Dedina vrastá do lesa. Príde čas, kedy les prerastie nás, preto je prirodzené, že medvede, či vlky sú bližšie. Ich prirodzený areál výskytu je bližšie k nám. Uzavreli sme sa do našich malých svetov. Oplocujeme si pozemky. Nehospodárime na otvorených políčkach. Psy dávame na reťaze, aby nám nebehali po záhradách. Ale čo zmôže pes na reťazi pri ochrane? Je rád ak prežije.“


Návštevnícke centrum pre veľké šelmy ponúka presne to, čo návštevník potrebuje na to, aby si zlepšil znalosti o veľkých šelmách. Môžeme ovoňať pach rysa, vyskúšať si váhu medvedieho mláďaťa (viete, že je to len zhruba 300g?), po nasadení slúchadiel si vypočuť zvuky ktoré vydáva medveď, vlk a rys. © Jaroslav Slašťan

Snježana poukazuje na všadeprítomný paradox. Cudzinci, ktorí sa sem chodia vzdelávať v značkárstve a stopovaní, sú z divočiny nadšení. Tešia sa z možnosti vzdelávať sa priamo v srdci prírody, nie len online alebo z kníh. Oproti tomu, niektorí miestni sa prírody boja napriek tomu, že tu bola od nepamäti. „Strach pochádza z nevedomosti,“ hovorí Kevin, manžel Snježany. Nič nepomáha lepšie ako osveta a vzdelávanie. Ľudia v obci čakajú, kedy im pomôže štát ochrániť ich majetok, ale tak to nie je. „My sme sa na život s medveďmi pripravili, chováme kozy, preto sme si postavili plot. Zužitkujeme či recyklujeme čo môžeme, aby sme medvede nekŕmili. Voči šelmám máme rešpekt, ale nebojíme sa ich, tešíme sa z ich prítomnosti, pretože nám to dokazuje, že príroda funguje tak ako by mala.“ Kevin pokračuje: „Viete, to nie medvede, ale my sme vtrhli do ich krajiny. My sami si musíme ochrániť majetok. Keď niekomu medveď šesťkrát zničí úle a stále nie je ochotný si ich zabezpečiť, tak sa to dá nazvať len jedným slovom – hlúposť.“


Na poschodí návštevného centra nás čaká premietacie plátno, kde beží dokumentárny film. Môžeme si spraviť test, pri ktorom zistíme, či poznáme správanie medveďa ako aj ponoriť sa do virtuálnej reality, kedy sme sa ocitli v lese a okolo nás sa pohybovala zver. Bolo to skoro ako skutočné.
© Romana Uhrinová

So zmenou treba najmä začať

Tak ako v Kutereve, i tu sme pochopili, aká dôležitá je spolupráca medzi všetkými zúčastnenými stranami. Medvedie centrum, v Kutereve, ktoré na začiatku využívali mladí ľudia na vzdelávanie, dnes poskytuje finančný prínos celému regiónu. Dedinky až do vzdialenosti 60 km od Kutereva majú v sezóne plne obsadené ubytovacie kapacity. A pritom, samotné centrum z toho nemá nič. Ako Ivan sám hovorí, „Je platené z môjho dôchodku a príspevkov od dobrovoľníkov.“ Z malej myšlienky Snježany Jojić a Kevina Stouta vrátiť sa do dedinky, ktorá pomaly vymierala a začať tam s turizmom sa krok po kroku vybudovala spolupráca, ktorá prináša úžitok obci aj Národnému parku Risnjak. Z prírodného turizmu, ktorý Snježana a Kevin organizujú, profituje celá dedina. Stoutovci nemajú možnosť ubytovať všetkých turistov u seba doma, čím otvorili možnosti na ubytovanie pre ostatných. Turisti podporili aj rozvoj miestneho trhu s domácimi produktami. Včelár im predáva med, miestny umelec suveníry. Z prvotného strachu sa vybudovala spolupráca, ktorá maličkej obci uprostred hôr prináša pomoc, ktorú by inak hľadali ťažko. Práve miestny cestovný ruch je jednou z ciest na ozdravenie malých zabudnutých dediniek.

Vytvorenie zásahového tímu na medveďa bolo na Slovensku spočiatku kritizované, no ukázalo sa, že jeho členovia môžu už dnes v niektorých veciach školiť členov podobných tímov z iných krajín. Každá krajina a región ma svoje špecifiká, na Slovensku sme, pri nastavovaní spolužitia so šelmami, len na začiatku. No veríme, že vďaka odhodlaniu našich odborníkov a tiež skúsenostiam z okolitých krajín, dokážeme aj my vybudovať spoluprácu, ktorá bude prospešná pre všetkých.

Romana Uhrinová, WWF Slovensko



 
Medvedie centrum, alebo skutočná príroda? Len skúsenému oku to neunikne.
Medvedie centrum, alebo skutočná príroda? Len skúsenému oku to neunikne.
© Andrej Barát Enlarge
Project logo
© Eurolargecarnivores Enlarge