Ešte žijú pamätníci, ktorí si pamätajú, ako vyzerala Morava kedysi - bola pestrejšia, meandrovala, nebola viazaná na jedno koryto, občas tiekla inde, čím vytvorila pokojné miesta pre hniezdenie vtákov. Bolo tu viac vtákov a viac rýb, hovorí riaditeľ CHKO Záhorie Tomáš Olšovský. 

V rozhovore rozpráva, akými zásahmi Morava prešla a aké to malo dôsledky pre krajinu. Hovorí o revitalizačných projektoch, ktoré územiu vracajú pôvodnú podobu a tiež o tom, čo by sa stalo, keby sme tunajšej riečnej krajine nepomohli.

„Morava ešte zhruba do 50. rokoch 20. storočia tiekla slobodne, vytvárala výrazné meandre a vylievala sa do okolitej nivy. Postupne však prešla rozsiahlymi zásahmi, pri ktorých sa tok skrátil o takmer 20 km,“ píše sa v publikácii Aluviálne lúky rieky Morava. Aké zásahy prebehli na rieke Morava a prečo?

Prvé úvahy o regulácií Moravy siahajú do obdobia Rakúsko - Uhorska, do začiatku 19. storočia, týkali sa dolných úsekov Moravy pri sútoku s Dunajom a ich cieľom bolo obmedziť ukladanie sedimentov, aby bola Morava splavná.
Avšak generálny projekt, ktorý rozhodol o tom ako sa zmení rieka Morava, pochádza z roku 1935. Na jeho základe sa napriamil tok a budovali sa protipovodňové hrádze, ktoré výrazne oklieštili záplavové územie. Práve vtedy došlo k skráteniu toku z pôvodných 97 na 75 km, to je výrazné skrátenie pri ktorom sme prišli o zhruba 20 km vodných biotopov.

Napriamením Moravy bolo na slovenskej, českej a rakúskej strane odrezaných od toku 23 meandrov a všetky tieto úpravy spôsobili, že  sa zrýchlil odtok vody z územia a zmenšili sa plochy mokradí – z pôvodných skoro 160 km na súčasných 39 km. To sú obrovské zásahy.

Aké boli dôsledky regulácie?

Práce prebiehali v etapách, ako posledný bol zregulovaný slovensko-český úsek v oblasti Kútskeho lesa. Ešte žijú pamätníci, ktorí si pamätajú, ako vyzerala Morava predtým - bola pestrejšia, meandrovala, tok nebol viazaný na jedno miesto, občas sa odtrhol a tiekol inde, čím vytvoril pokojné miesta pre hniezdenie viac druhov vtákov. Bolo tu viac vtákov a viac rýb.

Dôsledky vidíme dodnes. Nikto nerátal s tým, že sa bude koryto stále viac zahlbovať, voda z územia rýchlo odteká a keď sa k tomu pridá klimatická zmena, je dlho sucho a v Morave sú nízke prietoky, územie ešte viac trpí.

V roku 1951 vznikla na Morave „železná opona“, územie bolo neprístupné, regulácie zastavené. Ako sa toto obdobie podpísalo pod prírodnými hodnotami územia?

Železná opona obmedzila vstup ľudí do aluviálneho územia, čo bolo dobré z pohľadu ohrozených druhov, napr. hvizdák veľký (Numenius arquata) je veľmi citlivý na vyrušovanie a od otvorenia železnej opony sa v území už prakticky nevyskytuje. Na druhej strane však dostali priestor aktivity, ktoré do chráneného územia nepatria, ako pohyb motorových vozidiel, rôzne stavebné aktivity (rybárske búdy) a pod.

Našim cieľom však nie je vylúčiť z územia ľudí, iba ich aktivitu udržať v primeraných hraniciach. Príklad sú rybárske búdy – územie pri Morave je krásne a vhodné na rekreáciu, ale po otvorení železnej opony sa rozmohla ich nekontrolovaná výstavba, čo prináša negatívne javy, najmä spomínané vyrušovanie živočíchov.

Sú postavené načierno?

Veľká časť je postavená načierno. Značná časť stojí na štátnych pozemkoch v správe štátnych lesov, SPF či SVP. Snažíme sa o reguláciu ich výstavby a odstránenie nelegálnych stavieb, no situáciu sa roky nedarí vyriešiť. Na českej strane Moravy nie sú žiadne takéto stavby, v Rakúsku sa dedia tie, ktoré stoja historicky a nové nepribúdajú. Len na Slovensku máme systém bez pravidiel.

Regulácie výrazne ovplyvnili podobu Moravy. Dnes sa však postoj k riekam mení a pozornosť sa sústredí výraznejšie aj na revitalizácie. V projekte IP LIFE NATURA 2000 sú plánované revitalizácie práve aj na Morave, spolupracujú pri nich Štátna ochrana prírody SR, Slovenský vodohospodársky podnik aj WWF Slovensko. Čo je v pláne?

Projekt počíta s opatreniami na Morave a na Rudave. Na rieke Morave ide o čiastkové revitalizácie - na vybraných úsekoch sa bude odstraňovať brehové kamenné opevnenie, čo pomôže tomu, aby sa tok začal opäť vyvíjať, zlepšila sa dynamika rieky, vytvorili sa štrkové či pieskové lavice a na druhom brehu kolmé brehy. V kolmých brehoch hniezdia významné druhy, napr. rybárik či brehule. A štrkové lavice sú zase dôležité pre sladkovodné ryby tečúcich vôd ako napr. hrebenačky či kolky, čo sú vzácnejšie druhy rýb.

V pláne je i obnova bočného ramena Moravy?

Projekt počíta aj s obnovou niektorých meandrov, v súčasnosti štúdia posudzuje, o ktoré by malo ísť. Uvažuje sa s meandrom pri Suchohrade, ktorý bol v minulosti odrezaný od toku a teraz v spolupráci s Slovenským vodohospodárskym podnikom riešime návrh vhodných opatrení. Ďalším meander, ktorý by sa mal obnovovať, je na 28. kilometri rieky a je súčasťou NPR Horný les. Našim zámerom je vrátiť do ramena vodu z hlavného toku, čím by sa obnovil lužný les. Teraz sa robia technické štúdie a ekonomické analýzy a vyberie sa finálny variant opatrení.

Ostatné zásahy v rámci projektu IP LIFE sú plánované na rieke Rudava. Obnoviť by sa malo zhruba 10 ha mokradí - periodické a trvalé mokrade, rašeliniská a mokraďové lúky, čo bude mať pozitívny vplyv na obojživelníky a vodné bezstavovce, ktoré sú na Rudave predmetom ochrany. V lokalite je asi 10 km odvodňovacích kanálov, mali by sme na nich sfunkčniť staré stavidlá a budovať prehrádzky, aby voda z územia tak rýchlo neodtekala.

Štrkové lavice a bočné ramená sú aj akési škôlky pre malé ryby, mohli by opatrenie zvýšiť aj počet rýb v Morave?

Bude viac vhodných biotopov, viac neresísk, takže by mohlo byť i viac rýb. Štrkových lavíc reguláciou Moravy veľmi ubudlo a ryby si ich vyžadujú.

Problém je, že ryby, ktoré sú dnes v rieke Morava, sa nedostanú do bočných ramien. Tie sa zanášajú, sedimentujú, voda v nich neprúdi, ale stojí a počas roka sa prehrieva. Mnohé vzácne druhy, najmä ryby, ale aj korýtko riečne, či vážka – klinovka hadia (Ophiogomphus cecilia) potrebujú pre prežitie prúdivý tok rieky. Už skrátením rieky o 18 km sme tieto druhy pripravili o množstvo vhodných biotopov a teraz potrebujeme, aby sa počas roka aspoň na niekoľko mesiacov spojil hlavný tok s meandrami a  ramenami. Minulý rok bola len jedna povodeň, ktorá dokázala naplniť bočné ramená vodou z hlavného toku a je otázne, či bude taká povodeň tento rok.

Aká to musí byť povodeň, aby sa spojil tok s meandrami?

Na Morave sú dva typy povodní – jednu spôsobuje Dunaj, keď sa jeho hladina zdvihne a vytlačí z koryta aj Moravu, a to niekedy až po Záhorskú Ves. Takáto povodeň bola na Morave naposledy v júni 2013 a aby vznikla, musia byť silné zrážky v oblasti Álp, alebo veľa topiaceho sa snehu.

Druhý typ sú povodne na rieke Morave, ktoré spôsobuje topiaci sa sneh na severnej Morave v Jeseníkoch alebo extrémne zrážky. Niektoré bočné ramená sa naplnia už pri druhom stupni povodňovej aktivity, niektoré až pri treťom a také povodne posledné roky na Morave neboli.

Skúsenosti s revitalizáciami mokradí už máte, v rámci projektu LIFE WETREST ste obnovovali vodný režim na ôsmich lokalitách v rokoch 2005-08 , aké sú výsledky?

Boli to trochu iné územia o aké ide teraz na Morave. Išlo o osem lokalít, ktoré boli v minulosti úžasné prameniská a rašeliniská v medzidunových priestoroch, až kým nebolo územie v 50.-60. rokoch 20. stor. odvodnené kanálmi. V rámci projektu sme s partnermi BROZ, SVP, Lesy SR a Vojenské lesy mapovali druhy rastlín a živočíchov a riešili sme práve odvodňovacie kanále, ktoré sme asanovali, zakopávali, robili sme na nich prehrádzky.

Záhorie je špecifické územie, nie je to klasická nížina, ale pieskové duny a medzidunové zníženiny. Počas normálnych zím, keď napadne sneh a je vlhká jeseň a jar, tak voda napĺňa medzidunové priestory a drží sa tu, až kým sa postupne neprefiltruje cez 20-30 metrov pieskov. Potom sa tlačí von ako veľmi chladná voda – celý rok má 8-10 stupňov, takže celé prostredie je veľmi chladné a vlhké a vhodné pre veľmi vzácne biotopy a druhy, ktoré sa zachovali ešte z chladných období tesne po ľadových dobách.

Odvodňovacie kanály tento prirodzený režim prerušili a našim cieľom bolo zase vodu v pôvodných medzidunových mokradiach čo najviac zdržať, aby sa tu obnovili pôvodné biotopy, rašeliniská, slatiny.

A podarilo sa?

 Áno. Monitoring potvrdil pozitívny vplyv na biodiverzitu, v lokalite pribudli desiatky druhov od obojživelníkov po vážky, ale aj rastliny ako rosičky okrúhlolisté či veľmi významné perutníky močiarne. Projekt mal pozitívny vplyv aj na okolité lesné porasty, pretože sa zvýšil výpar z oblasti,  a stúpla podzemná voda, a tak sú aj okolité porasty zásobené vlahou.

Nezaznamenali sme žiadne negatívne vplyvy, no posledných zhruba šesť - sedem rokov sa ukazuje, že nestačí len asanovať odvodňovacie kanále a urobiť prehrádzky, keď v území nie sú zrážky. Klimatická zmena spôsobuje, že zrážkové výkyvy sú čoraz častejšie, veľká časť zimy je bez snehu a je veľké sucho.

Klimatická zmena si vyžaduje veľké a globálne riešenia, no vieme aj jej vplyvy ešte stále zmierniť aj na lokálnej úrovni?

Vieme robiť opatrenia, ktoré tie zrážky, ktoré na území padnú, čo najviac udržia v území. Môžeme prehĺbiť nejakú časť územia, spraviť malé jazierka, ale to sa nedá robiť donekonečna. Na zmiernenie klimatickej krízy predovšetkým treba robiť kroky na vyšších úrovniach, no zmeny vo svojom živote môže a musí robiť aj každý z nás.

Aj rakúski vodohospodári z viadonau spoločne s WWF Rakúsko v roku 2020 dokončili projekt LIFE+ revitalizácií mokradí na Morave. Rovnako odstránili brehové opevnenie, sedimenty  rieke, obnovili niekoľko starých bočných ramien a v nive vzniklo viac ako 15 hektárov záplavových lúk a vyše 20 hektárov močaristých plôch. Vnímate dopady tohto projektu i na slovenskej strane?

Nepozeráme na to, ktorý breh je ľavý či pravý, je to jedna rieka a keď na niektorej strane uvoľnia brehy a vznikne štrková lavica, je to prínos pre diverzitu celej rieky. Ideálne by bolo riešiť Moravu komplexne a pripraviť spoločný plán obnovy, ktorý by ju revitalizoval celú, obnovil odrezané meandre, pustil vodu do pôvodných meandrujúcich úsekov a vrátil rieke dynamiku a život.

Ak by sme nekonali, nerobili revitalizačné projekty, nezadržiavali vodu krajine a vplyv klimatickej zmeny by sa prehlboval, ako by vyzerala Niva Moravy, ktorá je zapísaná do Ramsarského zoznamu medzinárodne významných mokradí?

Keby sme nič nerobili a scenár by bol taký, aký vidíme dnes, teda územie by bolo stále suchšie, zrážky nerovnomerne rozdelené a letá horúce, postupne by sa bočné ramená úplne zaniesli. Voda by v nich zostala najviac pár mesiacov v roku, aj to plytká a prehrievala by sa, už by nebola vhodná pre ryby, nanajvýš pre niektoré obojživelníky. Postupne by nastúpila sukcesia drevín, teda by mokraďové lúky obsadili dreviny. Meandre by úplne zanikli a spolu s nimi i aluviálne lúky, ktoré tiež vyžadujú záplavy, pretože prinášajú do pôdy živiny.

A samozrejme, prišli by sme i o lužné lesy. Na Slovensku máme len 5%  tzv. mäkkých lužných lesov, ktoré sa vyvíjajú iba pri rieke, ktorá má stále zachovaný dynamický systém, teda sa pri povodniach obnaží nejaká časť štrkových lavíc a inú zaleje voda, nastúpi tu vŕba, potom topole a vznikajú mäkké lužné lesy. A samozrejme, sucho ohrozuje aj živočíchy, ubúdajú potravné biotopy pre  bociany čierne, ubúdajú obojživelníky, pretože v území nie je dosť vody a vodných bezstavovcov. Trpí celý komplex druhov naviazaných na seba.

Sú v území endemické druhy, ktoré sa nevyskytujú nikde inde a takýmto scenárom by sme o ne prišli?

Niektoré druhy, napríklad vtáky, sa dokážu z územia presunúť, iné, viazané na vodný režim to nedokážu, napr. vodné bezstavovce, ale aj vegetácia ako lekná, leknice, kotvice plávajúce. Obojživelníky, napr. skokany sa dožívajú do 10 rokov (dôsledok silného predačného tlaku), no ak je mokraď vyschnutá 10 rokov, už je strata celého biotopu trvalá a prichádzame aj o obojživelníkov. Vidíme to napr. pri mlokovi dunajskom (Triturus dobrogicus), tých výrazne ubudlo v celom povodí Moravy, sú veľmi vzácne, pretože vyžadujú práve plytké vodné plochy, ktoré zostanú po povodniach, keď sa rieka vyleje. V nich sa rozmnožujú. Nemajú radi hlbokú vodu, pretože v nej končia ako korisť rýb.

S prichádzajúcou jarou ste i u vás v CHKO stavali zábrany popri cestách, aby ste pomohli obojživelníkom prekonať tieto bariéry. Obojživelníky podľa Národnej stratégie ochrany biodiverzity patria aj u nás medzi najohrozenejšie druhy. Nakoľko je na príčine strata vhodného prostredia a nakoľko práve aj bariéry?

Najväčší problém pri obojživelníkoch je, že stratili pôvodné biotopy. Tie vyschli, prišli sme o ne, čo sa podpísalo pod obrovský pokles početnosti. A druhý problém je práve intenzívna výstavba ciest, ktoré odrezali pôvodné zimoviská obojživelníkov v lesných biotopoch od miest ich rozmnožovania – mokradí a vodných plôch. Zábrany, ktoré budujeme zachytia len najvýraznejšiu jarnú časť migrácie.

Počas klasických rokov v zime mrzlo a keď sa postupne začal topiť sneh, dalo sa pomerne presne stanoviť, kedy začne jarná migrácia. Teraz je to rôzne, niekedy začne migrácia v januári, inokedy vo februári alebo v marci. Tento rok začala prvá migrácia už v januári, dokonca sa prvé skokany objavili už na Silvestra, pretože bolo 15 stupňov. Potom bolo sucho, mrzlo a migrácia sa zastavila.

Ktoré obojživelníky migráciu na Záhorí najmä ohrozuje?

Obrovské straty sú pri mlokoch, pretože sú pomalé. A tiež preto, lebo potom ako sa vykladú, sa vracajú späť do lesného prostredia a my už nemáme kapacity budovať zábrany aj z tej druhej strany ciest. Každoročne prichádzame o stovky až tisíce mlokov.

Skokany hnedé, skokany štíhle, ropuchy veľké či ropuchy bradavičnaté – tie sú ešte početné, no intenzita dopravy sa zvyšuje, takže aj šanca, že ropucha, ktorá ešte kedysi v noci prešla cez cestu, už dnes nemá šancu prejsť.
Cesty ničia celé populácie a my nie sme schopní ani s pomocou dobrovoľníkov pokryť zábranami celé územie. Pomohlo by, keby sa do riešenia zapojil štát a budoval by trvalé podchody pre obojživelníky pod cestami aspoň na úsekoch, kde je situácia akútna. My by sme sa potom mohli postarať o tie menej akútne úseky.

Na Záhorí je nejaký podchod pre obojživelníky?

Ani jeden, bohužiaľ.

V území s medzinárodne významnými mokraďami...

Snažíme sa, aby sa vybudoval aspoň jeden na úseku medzi obcou Hradište pod Vrátnom a mestom Brezová pod Bradlom, ktorý je naozaj významným migračným koridorom na rozhraní CHKO Malé Karpaty a Myjavskou pahorkatinou. Migruje tadiaľto veľa druhov v obrovských množstvách, smerujú zo zimovísk v Malých Karpatoch do významnej mokrade s miestnym názvom Holdošov mlyn.

Rudava je rovnako zaradená do zoznamu medzinárodne významných mokradí, je to posledná divoká nížinná rieka, ktorú máme. Je v celej dĺžke bez regulácii?

Sú tu upravené úseky. Rudava pramení medzi Bílkovými Humencami a Borským Mikulášom, kde je asi na 5-6 kilometroch zregulovaná, tečie cez polia a ľudia jej tok upravovali kvôli zvýšeniu rozsahu ornej pôdy.

Potom sa dostáva do vojenského priestoru a asi 6 km je pôvodných, rieka si voľne hľadala cestu cez pieskové duny. Akonáhle opúšťa vojenský priestor a tečie cez poľnohospodárske pozemky, je opäť až po Plavecké Podhradie zregulovaná. Nasleduje dlhý, až 15 kilometrový pôvodný úsek medzi Plaveckým Podhradím a Malými Levármi, kde Rudava opäť tečie cez vojenský priestor, má meadrujúci, veľmi členitý tok a dynamiku. V tomto úseku je veľa mŕtveho dreva, najviac je tu zastúpený endemický druh mihuľa ukrajinská.

Zvyšok Rudavy až po sútok Moravy je opäť regulovaný no v rámci projekt Alpsko-karpatského riečneho koridoru tu prebieha revitalizácia asi na troch kilometroch toku, rieka dostáva prírodný charakter, obnovujú sa meandre, do toku sa vnáša drevo. Cieľom je, aby sa ryby ľahšie dostávali z Moravy do Rudavy a obnovila sa migrácia.

V ktorej časti budú prebiehať opatrenia v rámci projektu LIFE IP NATURA 2000?

Na rozhraní pôvodných mokradí a prítokov Rudavy vo vojenskom priestore. Nerobili sa tu síce regulácie na hlavnom toku, no Rudava bola odvodňovacími kanálmi odpojená od prítokov, pramenísk a mokradí.
Do Rudavy sa vlievajú početné malokarpatské menšie toky, najväčší prítok z Malých Karpát je Rudávka.
Rudava na seba nadväzuje asi 400-500 ha mokradí a rašelinísk.

Voľakedy bolo pod Malými Karpatmi v tzv. Podmalokarpatskej zníženine a vo vojenskom priestore jedno obrovské močarisko s množstvom druhov rýb a vtákov. Ľudia však chceli pozemky užívať, najskôr ich kosili, čo bolo dobre, potom ich však postupne negatívne ovplyvnili odvodňovaním a premenou na ornú pôdu. Takže projekt je zameraný na obnovu mokradí a prítokov, ktoré sa vlievajú do hlavného toku.

Pochádzate zo Záhoria, alebo ste si k tomuto územiu budovali vzťah až v pozícii riaditeľa CHKO Záhorie?

Pochádzam zo Záhoria a mojou srdcovou záležitosťou je práve Rudava, kam som chodil od malička. Otec bol lesník vo vojenských lesoch, takže som celé detstvo trávil v lesoch a mokradiach. Okrem Rudavy je mojim obľúbeným miestom Morava, oblasť Devínskeho jazera a rezervácie Horný a Dolný les, ale na týchto miestach mi chýba voda. Keby Morava nebola regulovaná, bolo by tu ešte krajšie.

A zaujímavé a zase celkom iné sú aj centrálne časti Chránenej krajinnej oblasti Záhorie, a to národné prírodné rezervácie Zelienka či Červený rybník , kde sú práve spomínané medzidunové depresie. K Záhoriu mám teda vzťah od malička.

Takže zmeny vnímate ešte výraznejšie...

To áno, niekedy sú dobré, niekedy nie. Na Záhorí pribudlo veľa priemyselných parkov, občas si poviem: tu bol voľakedy les a teraz je tu hala. No veľa sa zmenilo aj k dobrému, som rád, že sa podarilo zachrániť miesta, ktoré boli suché a dnes sú tam stovky cenných druhov.

Verejnosť dnes už veľmi citlivo vníma to, čo sa deje v našich lesoch, všíma si necitlivé zásahy a podporuje ochranu pôvodných lesov a rozširovanie bezzásahových oblastí. V oblasti vôd je vnímanie významu pôvodných riek ešte vo verejnosti menej výrazne. Prečo je to tak?

Dlhé roky sa hovorilo, že vodohospodári chránia krajinu pred povodniam, a to sa usadilo hlboko v našom vnímaní. No vodohospodári by mali chrániť krajinu aj proti suchu a nedovoliť, aby mokrade a riečne nivy vyschli.
Dôsledky nášho doterajšieho prístupu, keď ľudské zásahy, ktoré nás mali chrániť pred povodňami posúvajú vodu nižšie v toku a nedržia ju v krajine, však pociťuje stále viac aj verejnosť. Na Záhorí tiež ľuďom poklesla voda v studniach, vnímajú nedostatok podzemnej vôd, vidia pokles výdatnosti prameňov pitnej vody v Malých Karpatoch, aj to, že je kvôli suchu menšia úroda na poliach aj v záhradách. Bez polievania ľudia nič nedopestujú. A ľudia budú pociťovať dôsledky ešte viac čo sa premietne do tlaku verejnosti na zmenu prístupu tak ako sa to deje pri lesoch. Budú sa dožadovať toho, aby sme vodu v krajine zadržiavali.

Zachraňujeme však mokrade dostatočne intenzívne? Európska únia si dala záväzok dosiahnuť 25-tis. km voľných riek do roku 2027. Máme šancu tieto ambície naplniť?

Krajina sa mení rýchlo, klíma sa mení rýchlo a opatrenia na zmiernenie týchto zmien sa iba kreujú, preto si myslím, že pracujeme pomaly. Chápem, že je to ťažké, narážame na vlastnícke vzťahy, často ide o hraničné rieky, čo si vyžaduje medzinárodné rokovania a koordináciu, no musíme sa pohnúť výrazne dopredu. Tak, aby nebolo neskoro.