Mladých ľudí túžba po partnerke pochytí zhruba okolo veku puberty. U živočíchov toto obdobie nastáva oveľa skôr - u medveďov zhruba v 4. roku života, mladé vlky sa vydávajú hľadať partnerku zhruba v 3. roku života a mladý rys sa púšťa na potulky s cieľom rozšíriť svoje gény v 2. roku života. Na to, aby boli v tejto snahe úspešní, potrebujú priechodné migračné koridory.

Konektivita krajiny, tok génov, migrácia a pohyb zvierat. To všetko sú úzko späté abstraktné pojmy, ktoré nemožno uchopiť, no dajú sa vidieť, skúmať či dokonca merať. Stačí sa na správnych miestach pozerať na naše životné prostredie  zo správneho uhla pohľadu.
 
Tým správnym miestom sú najmä migračné koridory, nazývané aj biokoridory. Teda miesta, ktoré zvieratá využívajú na presun medzi rôznymi časťami svojho domovského teritória či pri presune na nové územia. Predstaviť si ich môžeme ako krajinný prvok, napríklad hrebeň, stromoradie, remízka, lúka či vodný tok medzi dvoma lesnými komplexmi alebo dokonca pohoriami.

Biokoridory sú pre dlhodobé zachovanie a prežitie populácii živočíchov dôležité rovnako, ako súvislý biotop, v ktorom trávia zvieratá väčšinu času. Biokoridory hrajú dôležitú úlohu pri sezónnych presunoch za potravou, pri presunoch medzi miestami, kde zvieratá trávia čas v jednotlivých obdobiach roka, no najmä, pri toku génov v rámci populácie. Tok génov v populácii zabezpečujú nedospelé jedince pri hľadaní vlastného teritória a dospelé jedince pri hľadaní partnera v čase rozmnožovania.

Pri putovaní môžu založiť napr.vlčiu či rysiu rodinu pokojne aj tam, kde dlho nebola. (Asi najromantickejším známym príkladom je príbeh vlka Slavca, ktorý pri putovaní cez Alpy zo Slovinska do Talianska našiel Guliette a založili prvú svorku po rokoch v talianskych Alpách. Máme však príklady aj z nášho územia, kde sa vďaka zachovaným migračným trasám začali napr. vracať vlci do Českej republiky a na Morave si zakladajú prvé „rodiny“).

Preto sú biokoridory hlavným bodom nášho záujmu, pokiaľ chceme zistiť, ako je na tom funkčná konektivita krajiny v danom mieste pre daný druh, príp. skupinu druhov živočíchov. Prvým krokom našej práce je analýza územia z vtáčej perspektívy, teda z mapy. Skúmaním ortofotosnímok a topografie krajiny sa dá už v kancelárii s veľkou pravdepodobnosťou určiť miesto, ktoré môže byť potenciálnym biokoridorom.

Pomôcť nám môžu taktiež modely konektivity krajiny - počítačom vytvorené analýzy na základe mnohých vstupných údajov, ako napr. či a v akom rozsahu sa v území vyskytuje les, lúky, alebo poľnohospodárska pôda, nakoľko ide o otvorené polia a tiež nadmorská výška.

Ďalšie kroky už vedú do terénu, kde je dôležité všímať si celkový ráz krajiny a pobytové znaky zvierat. To sú v prípade veľkých bylinožravcov (zubor, jeleň, srnec) najmä ich stopy a miesta najčastejšieho pohybu, ktoré nazývame aj zvieracie chodníčky. V niektorých prípadoch sú viditeľné dokonca aj z ortofotosnímok.

Okrem toho si všímame aj ďalšie pobytové znaky, ako sú trus, srsť či známky konzumácie potravy (ohryzená tráva, olúpané kmene stromov a pod.).

Občas sa pošťastí dokonca aj priame vizuálne pozorovanie, ktoré je to najcennejšie pre potvrdenie výskytu a správania sa zvierat.

Pri veľkých šelmách je oveľa náročnejšie potvrdiť takýto výskyt. Je to preto, že žijú v malých počtoch na obrovskom území. Okrem toho biokoridory nevyužívajú neustále, ale príležitostne v určitých obdobiach počas roka. Zbytok času trávia najmä v území ich trvalého výskytu (tzv. jadrové územia). Pri troche šťastia sa tak pri vhodných klimatických podmienkach (blato, sneh) podarí nájsť aspoň ich stopy či trus.

Práve preto sú pre nás veľkou pomôckou fotopasce - zariadenia osadené fotoaparátom a pohybovým senzorom, ktoré sa spúšťajú vždy, keď zaznamenajú nejaký pohyb. Dokážu fungovať za akýchkoľvek poveternostných podmienok, 24 hodín denne, 7 dní v týždni.

Fotopasce väčšinou osádzame priamo do biokoridoru, častokrát do tesnej blízkosti líniovej infraštruktúry (cesty, železnice, diaľnice), kde chceme poodhaliť časopriestorovú aktivitu zvierat. Vhodné miesto pre fotopascu vyberáme práve na základe vopred zistených pobytových znakov zvierat. 

Najčastejšie nachádzame miesta prechodu jelenej či diviačej zveri. Migračné nároky má však jelenia zver podobné ako veľké šelmy. Existuje teda predpoklad, že miesta ktoré využíva na migráciu, môžu slúžiť na pohyb aj veľkým šelmám a ostatným druhom.

Spolu s dátami, ktoré zachytia fotopasce, sledujeme aj ďalej pobytové znaky zvierat a pomocou stopovania určujeme smer ich pohybu. Tieto, a mnohé ďalšie údaje sú následne zahrnuté do analýz modelovania konektivity krajiny. Podobné analýzy môžu nakoniec slúžiť ako podklady pre migračné štúdie a odporúčania pre zmiernenie negatívnych dopadov ľudských aktivít na migráciu zvierat, teda spôsoby ochrany týchto migračných trás.
 
Potvrdenie výskytu, či overenie priechodnosti biokoridoru však ešte sami o sebe neznamenajú, že bol úspešný aj tok génov. To, či sa jedincovi podarilo predať svoje gény do ďalšej časti populácie, dokážu odhaliť až genetické analýzy. Až oni odhalia skutočný obraz o tom, či konektivita krajiny naozaj plní svoju funkciu.