Horná Orava je krajinou rašelinísk. Čo sú rašeliniská, kde ich vidieť a ako im pomôcť. Rozprávame sa s expertom I. Šustrom.



Posted on 20 July 2022
Ivan Šustr je botanikom v CHKO Horná Orava. Rozprávame sa s nám o cenných rašeliniskových lokalitách na Orave.
Ivan Šustr je botanikom v CHKO Horná Orava. Rozprávame sa s nám o cenných rašeliniskových lokalitách na Orave.
© Archív I. Šustr
Predstavte si v šír diaľ samé pusté bory, trasoviská a priepaste, kde každým krokom padneš alebo uviazneš. Pospolitý svet báji si, že sa tu celé dediny prepadli“. To je opis Oravy spred vyše sto rokov. Ako vyzerá Horná Orava dnes, v akom stave sú cenné lokality a ako môže ich obnova pomôcť udržať vodu v krajine, o tom hovoríme s expertom, botanikom Ivanom Šustrom z CHKO Horná Orava.  
 
Budeme hovoriť o rašeliniskách, ktoré patria medzi najhrozenejšie prírodné územie, vyskytujú sa len zhruba na 2,8 % povrchu Zeme. Časť verejnosti nikdy rašelinisko nemala možnosť vidieť...

... to je pravda, v rámci Slovenska často ľudia celkom nevedia, čo si pod rašeliniskom predstaviť. Líši sa to však podľa regiónu. Na Orave rašelinisko nie je pre ľudí cudzí pojem, väčšinou si ho spájajú s konkrétnou lokalitou, pretože v blízkosti takmer každej obce je nejaké rašelinisko.

Horná Orava je z pohľadu Slovenska unikátna lokalita, vďaka zachovaným rašeliniskám je zapísaná na Ramsarský zoznam medzinárodne významných mokraďových území. Prečo sa práve tu rašeliniská vyskytujú?

Príčinou je vždy súhra viacerých faktorov. Na Orave je hlavným dôvodom flyšové podložie. Keďže flyš je nepriepustný, tak v každej terénnej depresii nájdeme vodu. Ľudia na Slovensku vnímajú Oravu ako región, kde je veľa vody a vlhko. Voda je tu však povrchová, nie podzemná. Na Orave je okrem rašelinísk aj veľa mokradí a mokrých lúk, ale aj tých bolo v minulosti oveľa viac. Ľudia ich však vysušovali, a to najmä kvôli poľnohospodárstvu.

Medzi ďalšie faktory patrí klíma - na Orave je vlhká klíma a časté zrážky. Rašeliniská na Orave sú glaciálne relikty, začali vznikať po poslednej dobe ľadovej a odvtedy sa tu zachovali. Ešte viac je ich severnejšie, na poľskom území. Aj rašelinísk bolo na Orave viac, ale ľudia ich odvodňovali, alebo, naopak zaplavili...

Zaplavili?

Áno, extrémnym príkladom je Oravská priehrada, ktorej zaplavením zanikli veľké komplexy rašelinísk vysokej prírodnej hodnoty.



Rašelinisko Slaná Voda v CHKO Horná Orava. © CHKO Horná Orava

V publikácii Rašeliniská Slovenska som našla citát oravského rodáka J. Kohúta z roku v 1888, ktorý opisuje Oravu nasledovne: “Ozajstné peklo ešte nie je, ale je predpeklie. Predstavte si v šír diaľ samé pusté bory, boňory, bahná a turvy, máravy, trasoviská a priepaste, kde každým krokom padneš alebo uviazneš. Pospolitý svet báji si, že sa tu celé dediny prepadli“. Vyzerá to tak, že rašelinisko bolo naozaj pri každej obci...

Ešte žijú pamätníci, ktorí si pamätajú tieto lokality ako menej priechodné, hoci je rozdiel, či do rašeliniska vstúpite na jar, keď je v ňom viac vody, alebo v lete, keď je suchšie. Určite však na Orave boli lokality, v ktorých sa dalo utopil či uviaznuť. V obci Klin je zdokumentovaný prípad, keď sa človek v tamojšom rašelinisku utopil, no niektoré príbehy už hraničia s fantáziou, napríklad príbeh o tom, ako v kliniskom rašelinisku zmizol celý povoz aj s koňmi.

Ešte dnes, keď prechádzate zachovanými vrchoviskovými či prechodnými rašeliniskami, ako je napr. lokalita Sosnina v okrese Tvrdošín, máte zvláštny pocit, akoby ste chodili po vodnej posteli. Celý povrch sa trasie, neviete, čo je pod vami. Podobne lokalita Puchmajerovej jazierka pri obci Hrušín, ktorej súčasťou je jazierko postupne zarastajúce rašeliníkom. Tu je kráčať popri vodnej ploche extrémne nebezpečné. Povrch tvorí len vegetácia, a tá akoby vytvárala ľadovú kryhu, ktorá sa môže pod ľudskou váhou prepadnúť.

Sú tieto lokality prístupné verejnosti?

Nie sú prístupné, hoci v niektorých prípadoch sme nad sprístupnením uvažovali, je to technicky náročné a často nesúhlasia samotní vlastníci.

Už ste spomenuli „vrchoviská“ či prechodné rašeliniská, okrem nich sa ako typ rašelinísk uvádzajú aj slaniny. Ako vzniká rašelinisko a aké sú rozdiely medzi jednotlivými typmi?

Rašelinisko predstavuje trvalo zamokrený biotop pokrytý vegetáciou, charakteristický je výskytom machov rašelinníkov alebo tráv ostríc. Rašelinisko väčšinou vzniká tak, že sa najskôr vytvorí terénna depresia, ktorá sa zaplní vodou. Z dôvodu nedostatku kyslíka vegetácia odumiera a odumreté telá rastlín sa na seba vrstvia, rozkladajú sa a vytvárajú organickú hmotu - rašelinu.

Na Orave nájdeme všetky tri typy rašelinísk. Vrchovísk je najmenej, tento typ je veľmi chudobný na živiny, je preň charakteristické kyslé prostredie, čo spôsobuje, že tu rastú špecifické druhy rastlín, predovšetkým machy, ktoré vytvárajú kopce, vzdúvajú sa a „rastú nad líniu vodnej hladiny“. Slatiny držia líniu vodnej hladiny, sú bohatšie na živiny, hoci rozlišujeme chudobné a bohaté slatiny, ktoré pripomínajú skôr zamokrenú lúku. Pri prechodných rašeliniskách už názov naznačuje, že sú prechodom medzi slatinou a vrchoviskom.

V prírode sa však biotopy prirodzene prepletajú a prechádzajú jeden do druhého, a tak je to i pri rašeliniskách, napr. rašelinisko pri obci Klin je vrchovisko, no po okrajoch prechádza do slatiny.

A Klinské rašelinisko je prístupné verejnosti?

Nie je sprístupnené chodníkom, no na jeho okraji je pozorovateľňa. Tá umožňuje nahliadnuť do lokality, ktorá je najväčším vrchoviskom na Hornej Orave. V minulosti bolo ešte väčšie vrchovisko pri obci Suchá hora, no to bolo z veľkej časti vyťažené.


Dreveným chodníkom nad úrovňou terénu je pre verejnosť sprístupnené rašelinisko Slaná voda. Chodník je kúsok od hlavného výstupného bodu trasy na Babiu horu. © Ivan Šustr, CHKO Horná Orava
 
Robila som na túto tému rozhovor s Janou Ružičkovou z Prírodovedeckej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave, ktorá povedala:“ Rašelinisko Suchá hora bolo jedno z najväčších na Slovensku, no prebiehala tu povrchová ťažba. Rašelina sa ťažila veľkoplošne, čím sme stratili obrovské množstvo informácií. Vo vrstvách rašeliny bola zakonzervovaná celá história vývoja vegetácie na našom území, z peľových zŕn sme mohli rekonštruovať, ako to u nás vyzeralo v minulosti z pohľadu vegetácie. Namiesto toho sa dalo kúpiť vrecko rašeliny na hnojenie záhrady, čo možno robiť aj kompostom.“ Ako dnes vyzerá lokalita?

Ťažiť sa tu začalo v 50 rokoch 20. storočia, po zmene režimu v 90. rokoch bola ťažba ukončená a začala sa séria dlhoročných súdnych sporov o vlastníctvo pozemkov medzi urbárom a vlastníkom rašeliniskových závodov. Urbár vyhral a my sa s ním snažíme dohodnúť na obnovnom manažmente lokality. Ambíciou vlastníkov je v prvom rade obnoviť ťažbu.

Koľko z lokality sa zachovalo?

Vrchovisko Suchá hora bolo z veľkej časti vyťažené, zachovala sa časť, ktorá je v prihraničnom pásme a ešte maloplošné chránené územie na okraji rašeliniska, ktoré bolo chránené aj počas bývalého režimu a počas ťažby. Aj tu je však nemožné zachovať priaznivý vodný režim. Keďže sa tu ťažilo, tak je rašelinisko stále odvodňované a trpia aj časti, ktoré sa zachovali.

Problém udržať vodný režim má však dnes už každé rašelinsko na Orave. Všetky sú do istej miery degradované, pretože ak nie je odvodňované samotné rašelinisko, tak je odvodňované jeho okolie. Aj spomínané rašelinisko pri Kline má rovnaký problém – hoci samé nebolo nikdy odvodnené, všetky okolité lúky prešli v minulosti kvôli poľnohospodárskym činnostiam odvodnením. Melioračné kanále odviedli vodu, ktorá predtým smerovala do rašeliniska, do miestneho potoka a lokalita upadá.

Aké máme možnosti rašeliniskám pomôcť?

Najlepším spôsobom je obnoviť vodný režim a vodu, ktorá odchádza odvodňovacími rúrkami preč z územia, nasmerovať späť k rašelinisku. Klinské rašelinisko má však aj ďalší problém – časť odvodnených lúk už bola zastavaná a plánovaná výstavba sa k nemu tlačí stále bližšie. Snažíme sa ju odkloniť aspoň v tej časti, kde ešte voda zásobuje lokalitu. Je to však zložité, pretože ľudia nechápu, prečo by nemohli stavať na ornej pôde, ktorá nemá veľkú prírodnú hodnotu. Argumentujú tým, že do samotného rašeliniska nezasahujú, no nevnímajú širšie súvislosti - že rašelinisko je kvôli melioráciám v 70. rokoch minulého storočia v zlom stave a je ohrozené.


Vrchovisko je najohrozenejší typ rašeliniska. Machy vytvárajú kopce, vzdúvajú sa a rastú nad líniu vodnej hladiny. © Ivan, Šustr CHKO Horná Orava
 
Vedeli by sme obnoviť aj rašelinisko Suchá hora, hoci bolo z veľkej časti vyťažené?

Bolo by potrebné najskôr urobiť podrobnú geologickú analýzu lokality a zistiť reálny stav rašeliny. Ak totiž rašelinisko odvodníte a v lokalite klesne hladina vody, rašelina začne mineralizovať, stráca objem, rozkladá sa a mizne.

V Suchej hore bolo vyťaženej asi 90 percent plochy, nie celá, takže procesy sa dajú opäť naštartovať, ale nemôžeme čakať, že o niekoľko rokov bude rašelinisko späť a zase aktívne. Pôvodné rašelinisko vznikalo tisíce rokov a aj jeho obnova by trvala dlhé roky. To si často ľudia neuvedomujú. Tak ako hneď nevidíme negatívne dôsledky našej činnosti - v prípade rašelinísk najmä odvodnenia, tak nevidíme hneď pozitívnu odozvu na obnovné zásahy.

V rámci projektu LIFE IP NATURA 2000, ktoré spája mnohých partnerov, vrátane MŽP SR, ŠOP SR, WWF Slovensko či Daphne, sú cieľom okrem iných aj manažmentové opatrenia, ktoré by prispeli k ochrane a záchrane rašelinísk. Aké sú plány?

Kľúčovým manažmentovým opatrením, ktoré sa dnes využíva pri ochrane rašelinísk, je kosenie a odstraňovanie drevín. Ak lokalita zarastá, dreviny ešte viac prispievajú k jej odvodňovaniu. Odoberajú koreňmi spodnú vodu a v horúcich dňoch ju odparovaním posielajú do atmosféry.

Týmito manažmentovými opatreniami sa snažíme rašeliniská udržať, ale nejde o obnovu. Navyše, kosiť môžeme predovšetkým slatiny. Na vrchovisku je odstraňovanie náletových drevín mimoriadne náročné. Ak je však vrchovisko v dobrom stave, nijaký manažment ani našu pomoc nepotrebuje. Najlepšie manažmentové opatrenie je preto obnova hydrologického režimu.

Poznáte dobré príklady, kedy sa podarilo rašelinisko takýmto spôsobom obnoviť?

Minulý rok som navštívil Šumavu v Českej republike, kde sa takýto projekt realizoval. Správa národného parku s podporou ministerstva životného prostredia kúpila vyťažené rašelinisko a celé územie znova zavodnila. Urobili podrobný monitoring vodného režimu a presne určili miesta, kde je potrebné stavať hrádzky, aby voda z lokality neodtekala. Možno tu nevznikne hneď vrchovisko, ale bude tu mokraď či slatina. A možno sa časom naštartujú rašeliniskové procesy a bude tu aj vrchovisko.

V Čechách mali ľahšiu situáciu, pretože národné parky si spravujú svoje územie sami a veľa pozemkov vlastnia alebo kupujú do vlastníctva. Na to, aby sme mohli realizovať takéto rozsiahle revitalizácie u nás, sú nevyhnutné rokovania s vlastníkmi pozemkov, čo vyžaduje veľa času. Predaj pozemkov do vlastníctva štátu je administratívne náročný proces z dôvodu neuveriteľne rozdrobeného vlastníctva v tomto regióne. Často je až nemožný, pretože ľudia túto pôdu berú ako dedičstvo, ktorého sa nechcú zbaviť.

Ideálne by bolo, keby vlastníci na projektoch priamo participovali. Bolo by to tiež veľmi náročné na spoluprácu, ale reálne by zistili, čo všetko takéto projekty obnášajú a  z vlastníctva by mali prínos. Teraz často nevnímajú, že záchrana vzácnych lokalít je naša práca a projekty nám len pomáhajú realizovať to, na čo nezostávajú peniaze z rozpočtu organizácie. Ak by sme ich vedeli zapojiť a včas s nimi počítať v projektoch, mohlo by to pomôcť vzájomnému porozumeniu a komunikácii.


Klinské rašelinisko trpí suchom. Okolité lúky prešli v minulosti kvôli poľnohospodárskym činnostiam odvodnením a teraz sa k rašelinisku tlačí výstavba na týchto lúkach. © Ivan, Šustr, CHKO Horná Orava
 
Nedávno ste jedno z rašelinísk lokalitu Slaná voda, sprístupnili verejnosti. Ako je chodník využívaný a vnímate, že pomáha zvyšovať povedomie o význame a ohrození rašelinísk?

Horná Orava nepatrí k tak intenzívne navštevovaným lokalitám ako napr. Tatry či Liptov. Na Babiu horu z poľskej strany chodí denne množstvo ľudí, u nás je ľudí na chodníkoch málo, aj to najmä cez víkend. Aj na slovenskej strane však väčšina turistov smeruje na Babiu horu, takže je dobré, že chodník na Slanej vode je v mieste hlavného výstupného bodu tejto túry. Turisti, ktorí idú na Babiu horu, odbočia zo zvedavosti aj na chodník cez rašelinisko. Prvotná zvedavosť je potom nahradená tým, že sa ľudia dozvedia o rašeliniskách viac a reakcie sú pozitívne.

Lokalita je sprístupnená dreveným povalovým chodníkom nad úrovňou terénu, je to asi prvý takýto chodník v rašelinisku v rámci Slovenska. Žiaľ momentálne si vyžaduje veľkú rekonštrukciu. Nie je to náročná prechádzka a využívajú ju aj rodiny s deťmi. V prípade Slanej vody ide prevažne o prechodné rašelinisko. Myslím si však, že ešte viac ľudí chodí na náučný chodník cez rašelinisko v Oraviciach, čo je ďalšie turistické centrum regiónu. Tu môžu vidieť slatinu s prvkami prechodného rašeliniska.

V akom stave sú tieto lokality?

Oravice aj Slaná voda sú v relatívne zachovalom stave, aspoň pokiaľ ide o verejnosti sprístupnené časti. Samozrejme obe lokality boli v minulosti poškodené človekom a vyžadujú si ochranársky manažment. Hlavne rašelinisko Slaná voda je veľké, asi 120 hektárové lesné rašelinisko, ktoré trpí lesným hospodárením. Hlavným problémom nie je ani samotná ťažba stromov kvôli veternej a lykožrútovej kalamite, ale predovšetkým odvoz vyťaženého dreva z lokality ťažkou technikou. Dochádza pritom k degradácii pôdy - v podmáčaných plochách vznikajú obrovské výmole, lesné cesty sa zarezávajú do terénu a odvodňujú celú lokalitu. Našťastie sa už podarilo dohodnúť s lesnými hospodármi na ťažbe a odvoze dreva z lesa na odberné miesta pomocou koní. Je to nové rozhodnutie, takže až teraz uvidíme, aký to bude mať efekt na lokalitu.

Plánujete sprístupniť i ďalšie rašeliniská podobným chodníkom?

Na Hornej Orave nie je doteraz sprístupnené nijaké lesné rašelinisko, no máme víziu, že by sa to mohlo podariť. Ideálna by bola lokalita Rudné, kde už bol pred rokmi navrhnutý náučný chodník, ktorý by sa dal potiahnuť až do lesného rašeliniska Sosnina. Myslím, že by to bol naozajstný ťahák pre turistov – ľudia by videli vyťažené rašelinisko, lesné rašelinisko a aj vrchovisko. Miestni obyvatelia by mohli z tejto zaujímavej atrakcie profitovať. Už teraz vedie v blízkosti niekoľko 100 metrov dobre vybudovaná cyklotrasa, takže by stačilo zísť z bicykla.

Kde je problém? Prečo je lákavejšia cesta rašelinisko vyťažiť, než postaviť podnikateľský plán na sprístupnení atraktívnej lokality pre turistov?

Hlavný problém je v komunikácii s vlastníkmi, ktorá vyžaduje pomerne dosť času a na to nie sú často kapacity. Vlastníci uprednostňujú cestu, ktorú dobre poznajú. Všeobecne sa ľudia neradi púšťajú neprešliapanými chodníkmi. Ako sa hovorí, istejší je vrabec v hrsti ako holub na streche (úsmev). Bolo by veľmi dobré, keby videli pozitívne príklady u nás doma alebo zo zahraničia priamo v teréne.


Bývalá ťažobná lokalita na rašelinisku Rudné. © Ivan Šustr, CHKO Horná Orava

Sú rašeliniská vzácne aj z pohľadu výskytu rastlín a živočíchov?

Cenné sú samotné rašeliniská ako vzácne biotopy, ktorých je vo svete stále menej, ale, samozrejme, na tieto biotopy sú viazané vzácne chránené druhy rastlín a živočíchov. Z rastlín najmä ohrozené druhy ostríc napr. ostrica magellanská, barinná, či výbežkatá. Kriticky ohrozený plavúnec zaplavovaný, ktorý sa vyskytoval na Rabčickom rašelinisku a rašelinisku v Spálenom Grúniku, sa za posledných 10 rokov už nepodarilo dohľadať, takže sa na Orave považuje za vyhynutý.

Vzácna a chránená je aj blatnica močiarna, andrometka sivolistá, rosička anglická či ohrúhlolistá, ale aj vŕba čučoriedková, ktorá bola donedávna známa len z mútňanského rašeliniska, no nedávno sa jej výskyt potvrdil aj na lokalite v Oravskej Polhore, aj keď len ako kríženec.

A veľmi vzácna je borovica Čelakovských - kríženec borovice lesnej a kosodreviny. Na Slovensku sa vyskytoval len na štyroch lokalitách a dnes už len na troch - všetky sú na Orave a všetky degradované. Vznikol náhodne, keď sa kosodrevina ako glaciárny relikt udržala na týchto lokalitách netypicky v nížinách a časom sa skrížila s borovicou lesnou. Najzachovalejšia lokalita je v blízkosti Oravskej Polhory. Je veľmi ohrozený, pretože odvodnené lesné rašeliniská zarastajú vyššími drevinami  - smrekom a borovicou a tento kríženec je slnkomilný druh, takže v tieni vyšších stromov hynie.

Rieši sa obnova tejto lokality?

Tisovnica je jedna z mála lokalít na štátnych pozemkoch, takže komunikujeme s Lesmi SR, ktoré nám tu vychádzajú v ústrety. Darí sa nám v lokalite obnovovať hydrologický režim, ale je to pomalý proces, financií je málo a práce veľa. Venujem sa tejto lokalite počas 11 rokov môjho pôsobenia na Správe CHKO Horná Orava a až teraz vidíme návrat niektorých rašeliniskových procesov. Vybudovali sme tu asi 20-30 nových hrádzí, ktoré udržiavajú v lokalite vodu, ktorá predtým cez lokalitu pretiekla sieťou odvodňovacích kanálov.

Priviedol vás na Oravu práve záujem o rašeliniská?

Keby som povedal, že ma na Oravu priviedli rašeliniská, nehovoril by som pravdu. Na Orave som si našiel manželku a presťahoval som sa za ňou. Voda a problém odvodňovania krajiny ma ale vždy zaujímali a na Orave som ich začal vnímať cez mokrade a rašeliniská.

Pochádzam z Popradu, takže mám blízko k lesom a osobitne mi preto imponujú lesné rašeliniská, ako napr. spomenutá Tisovnica. Je úžasne vidieť, aké množstvo vody, najmä v jarnom období, dokážu zadržať.


Obnova vodného režimu je najlepšia cesta k záchrane rašelinísk. Darí sa to na lesnom rašelinisku Tisovnica, ktoré tiež odvodnili odvodňovacie kanály. Dnes tu vznikajú prehrádzky, ktoré v lokalite zadržiavajú vodu. © Ivan Šustr CHKO Horná Orava
 
Čelíme klimatickej kríze a jedným z kľúčových opatrení na zmiernenie jej dôsledkov je zadržiavať vodu v krajine. Nakoľko sa degradácia týchto území prejavuje na otepľovaní Hornej Oravy a nakoľko samotné otepľovanie prispieva k zhoršovaniu stavu rašelinísk?

Klimatická zmena je podstatný faktor aj pri degradácii vrchovísk, pôsobí synergicky s odvodnením. Rašeliniská potrebujú mať vodnú hladinu kontinuálne v stabilnom stave a striedanie suchého a vlhkého obdobia, kedy zrážky prichádzajú nárazovo, túto stabilitu rozkolísava. Raz je vody viac, inokedy málo a najhoršie to vplýva na vrchoviská, ktoré vtedy strácajú kontakt s podzemnou vodou.

Pokiaľ ide o opačný aspekt, tak z lokálneho pohľadu by bolo prehnané hovoriť o tom, že oravské rašeliniská zmierňujú klimatickú krízu, pretože z tohto pohľaduje ich tu veľmi málo. No v globálnom kontexte je ich úloha významná, rašeliniská ukladajú vo svojich útrobách obrovské množstvo uhlíka. Naopak, pri ťažbe alebo degradácii rašeliniska uniká tento uhlík do atmosféry a prispieva k zhoršovaniu klimatickej zmeny. V rašeliniskách je uložených cca 30% uhlíka — dva razy viac ako vo všetkých lesoch sveta.

Z globálneho pohľadu je význam rašelinísk naozaj obrovský, IUCN uvádza, že sú najväčšou prirodzenou zásobárňou uhlíka, väčšou, ako všetky iné biotopy dohromady. Predsa však, aký je vplyv degradácie rašelinísk a mokradí na Orave na lokálnu klímu?

Mikroklímu regiónu určite ovplyvňuje to, aké množstvo vody zadržíte. Spomenul som, že región Oravy tvorí flyšové podložie, takže voda sa tu zadržiava prevažne povrchovo. Podzemné zásoby vody sú v regióne minimálne. Ak nastanú obdobia sucha, rýchle sa vyčerpajú a Oravu, a nielen ju, ohrozuje sucho. Je preto veľmi dôležité riešiť zadržiavanie vody v krajine. Tu je to veľká výzva, pretože ľudia historicky mokrade vnímajú negatívne. Obhospodarovali sa veľmi ťažko, seno nebolo obľúbené a drevná hmota prirastá pomaly, alebo je nekvalitná. Aj dnes sa spája ich ochrana s obmedzeniami, najvýraznejšie to ľudia vnímajú negatívne v rámci obmedzenia výstavby.

No je cítiť, že mladšia generácia má pozitívnejší postoj k ochrane prírody. Vníma dôsledky klímy a odvodňovania krajiny, uvedomuje si, že vodu potrebujeme a aj to, že mokrade majú hodnoty nielen z pohľadu rastlín či živočíchov, ale sú dôležité aj pre ľudí. Tento trend vidím hlavne pri práci s dobrovoľníkmi, ktorí nezištne pomáhajú najčastejšie práve mokradiam. Je to však čoraz viac cítiť aj pri komunikácií z rôznymi subjektami - od obcí, cez urbáre až po štátne firmy a organizácie. Táto zmena pohľadu je asi najdôležitejšia, pretože ochrana prírody sa robí omnoho jednoduchšie a tiež veselšie (úsmev) vtedy, keď si s ľuďmi rozumiete a máte rovnaký cieľ.


Mgr. IVAN ŠUSTR: pôsobí ako botanik na Správe CHKO Horná Orava, vyštudoval Prírodovedeckú fakultu Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre, venuje sa monitoringu, mapovaniu a ochrane rastlín a ich biotopov. Zaoberá sa predovšetkým manažmentom zameraných na ochranu biotopov, najčastejšie rašelinísk. © Archív I. Šustr

Andrea Settey Hajdúchová, WWF Slovensko
Ivan Šustr je botanikom v CHKO Horná Orava. Rozprávame sa s nám o cenných rašeliniskových lokalitách na Orave.
Ivan Šustr je botanikom v CHKO Horná Orava. Rozprávame sa s nám o cenných rašeliniskových lokalitách na Orave.
© Archív I. Šustr Enlarge
Logo Projektu Príroda pre všetkých.
© LIFE IP NATURA 2000 Enlarge